Aspoň raz

Aspoň raz by som chcel ešte vybehnúť na Čebrať, pomyslel si Karol a otočil hlavu smerom ku kopcu, na ktorý liezol ako malý chlapec. Ničím iným už hýbať nemohol. Sily ho celkom opustili. Dva roky ležal nehybne na tejto posteli. Pred mesiacom, pár dní po osemdesiatych štvrtých narodeninách, do jeho jednotvárneho života vstúpila kyslíková maska. Aj teraz ju mal na tvári. Do žily mu cez kanylu prúdila priezračná tekutina. Nevedel, čo to je a ani ho to nezaujímalo. Na chvíľu sa pri ňom zastavila sestra, aby zistila, či je všetko v poriadku. Chytila jeho studenú zvráskavenú ruku, usmiala sa a odišla. Znova zostal sám. Tak ako väčšinu času.

Za oknom poletoval sneh. Pod bielou prikrývkou bol aj jeho milovaný Čebrať. Karolovi pri pohľade naň mocne zovrelo srdce. Po líci mu stiekla nepatrná slza. Aspoň raz…

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 387 zobrazení