Básne v próze

PRECÍTENIE

Bolo to medzi sviatkami. Ten rok ma zima nechala dlho čakať a keď si cestu vystlala prvým snehom, vydal som sa ju pozdraviť.

Les bol oblečený do bielej, ponorený do žiarivej čistoty. Kreslil som do nej svoje šľapaje. Zastavil som sa, aby som mohol detailnejšie sledovať obláčik pary, čo mi vychádzal od úst. Mrzlo. Vtedy sa to stalo. Cítil som.

Tlkot môjho srdca v tichu prírody, moje vedomie obkolesené nehybnými spiacimi stromami, ľudské teplo uprostred chladnej krásy. Nikdy predtým som tak jasne nevnímal seba samého. Uzrel som svoju malosť a bezvýznamnosť, výnimočnosť a jedinečnosť zároveň. Dotkol som sa svojej duše. Akoby roztrhla putá tela a unikla z väzenia mysle. Na chvíľku, ktorá trvá večnosť.

Poznanie je ničím bez pochopenia. Pochopenie plynie z poznania. Precítenie dáva poznaniu a pochopeniu život. Tri mohutné stĺpy bytia. Poznal som, pochopil a precítil pravdu. Dokážem ju prijať?

Objavil som cestu. Zmysel cesty.

Sneh mi vŕzga pod nohami. Kreslím doň svoje kroky.

VÝSTUP

Raz som po rebríku vyliezol na kostolnú vežu.

Chcel som priložiť svoje srdce k srdcu zvona, aby som vedel či to moje obstojí.

Vyplašil som kŕdeľ holubov. 

Vzniesli sa nad dedinu ako ťažký, sivý búrkový mrak.

Na podobločnici ostal stáť jediný  a nechystal sa odletieť. Bol celý, celučký biely.

Naklonil hlavičku a jedným očkom ma pozoroval. Zvedavo, trochu pobavene i uznanlivo.

Vtedy som sa rozplakal.

Uvedomil som si, že človeku nie je súdené vyletieť do neba.

Musí prácne vystúpiť po úzkych priečkach s rozostupmi príliš naďaleko od seba.

Ale možno je to tak lepšie.

Ľahký výstup neprináša obete. Z ľahkého výstupu nebolia svaly.

A nízko položená vyhliadka väčšinou nestojí za veľa.

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 242 zobrazení