Budem rád, keď bude viac slamerov vydávať knihy a viac básnikov slamovať

Straka hovorí, že sa mu chce mlčať. Ale nemlčí. Po vyslovení jeho mena na chodbe univerzity na severe Slovenska niektoré oči spozorneli, tváre sa obrátili. Jeho autentickosť zasahuje a nie každému je príjemná, je hlasom tých, čo „sú stále príliš na východe“, aj tých, ktorí tušia, že si „pomaly utkáme novú oponu utkanú zo smrti, strachu, zastrašovania a násilia“. Vo FACE (Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania) mu koncom roka 2022 vyšla kniha Persona non grata. Rozhovor pripravila Vanda Rozenbergová.

Slam poetry:

Niekedy po vystúpeniach zostane na niekoľko sekúnd ticho, ľudia sú zjavne zasiahnutí. Majú zimomriavky. Mávaš ich aj ty na pódiu?

Nedávno som mal možnosť zorganizovať v Košiciach workshop s mojím dobrým priateľom a vynikajúcim argentínskym slamerom Ingáciom Perinim. Jedna z ôsmich zásad, na ktorých budoval workshop, znela: Aj keď s básňou vystupuješ po stýkrát, pre niekoho z publika je to vždy prvý raz, čo ju počuje. Táto zásada je nesmierne dôležitá najmä pre umelcov, ktorí majú za sebou stovky vystúpení. Niekedy sa stane, že na pódium lezieš ako do roboty. Slam ma živí,  je to teda moja každodenná práca, v ktorej sa, tak ako v každej inej práci, stretneš s monotónnosťou. Najhorší pocit je, keď na pódiu zažiješ čistú nudu. Nielen z dôvodu, že vidíš, akou rutinou sa pre teba umenie stalo, ale aj preto, lebo je to neskonale neúctivé k divákom, ktorí si kúpili lístok. Mám pamätné momenty, keď som na pódiu cítil zimomriavky. Všetky protesty za Jána a Martinu, Majstrovstvá Európy 2018 v Budapešti, medzinárodný slam v Mödlingu týždeň po rozpútaní vojny na Ukrajine. Myslím si, že je dôležité vedome a každodenne si pripomínať silu poézie, a tiež, že emócie, ktoré zdieľame s divákmi, sú hnacím motorom našej ľudskosti.

V slam poetry odznieva cez postoje, výraz a slová silné posolstvo: ja ako recipient sa k nemu nemôžem doma vrátiť, ale emócia, ktorú zažijem, vo mne ožíva aj po čase. Je to extrémne silný zážitok. Je to konkurencia písanej poézii?

Môžeš sa k nemu vrátiť cez všetky naše sociálne siete, či už je to Facebook, Instagram, YouTube alebo TikTok – Slam poetry SK. Na všetkých týchto platformách sú naše výstupy zaznamenané a nájdeš tam vystúpenia takmer všetkých slamerov a slameriek slovenskej scény. Niektorí z nás publikovali aj knižne. Nemyslím si, že v takom šialene malom rybníčku, akým je Slovenská republika, dokáže byť niečo niečomu konkurenciou. Obzvlášť, keď máme  na Slovensku, ako vraví Stanislav Rakús, tritisíc múzických čitateľov. Slam poetry je forma poézie, básnické divadlo je forma poézie, vizuálna poézia je forma poézie, písaná poézia vo všetkých formách je forma poézie. Ja osobne médiu neprikladám veľký význam. Budem rád, keď bude viac slamerov vydávať knihy a viac básnikov slamovať.

Môže si niekto myslieť, že je to akési znevažovanie poézie?

Ľudia si môžu myslieť čokoľvek a dokonca to môžu aj verejne prezentovať, to je krása liberálnej demokracie.

Stretla som sa s výrazom „literárni elitári“. Kto to môže byť? 

Nerád hodnotím iných a o to neradšej hodnotím iných verejne. Pravdou ale zostáva, že nielen v poézii, ale aj v iných umeleckých svetoch existuje istý betón umelcov a organizátorov, zväčša z hlavného mesta západného Slovenska. Je jasne vidieť, kto dostáva akú mediálnu podporu a tiež to, že tu nejde o férovosť, lebo výtlak jednotlivca často stojí na kamarátskych spojeniach a na kolónke trvalé bydlisko. Je to nechutné a veľmi to škodí nielen slovenskému umeniu, ale aj republike ako takej. Vďaka otvoreným hraniciam nie je nutné vtierať sa násilím do priazne akejkoľvek elite národného štátu, z čoho našťastie ťažia umelci zo Slovenska, Maďarska i Poľska. Napríklad úspechy československého slamového divadla a slovenského slamu odprezentovala Česká i Rakúska televízia – na tie naše stále čakáme.

Tento spôsob básnickej performance oslovuje ľudí, ktorí nikdy v živote neotvorili básnickú zbierku a odrazu sú na slame. Poznám takých a nebránim sa pátosu: onemeli, mali slzy v očiach. Je to cesta k poézii?

Slam je unikátny tým, že v sebe zahŕňa mnohé žánre od rapu po pesničkárstvo, improvizované divadlo, poéziu i krátke prozaické formy, zahŕňa v sebe humor i vážny divadelný prednes. Takže ako žáner má možno širšie publikum než konkrétny slovenský básnik. No je veľa ľudí, ktorým tento žáner nesedí, a pre nich to nie je cesta k ničomu. Za posledných pár rokov (vrátane pandémie) sme mali doslova stovky vystúpení po celej republike i Európe a v tomto máme nepopierateľne popularizátorskú rolu. Druhá vec je, že sa snažíme skutočne spájať. Budujeme slamové komunity v mnohých mestách. Tie najväčšie sú v Bardejove, Rožňave, Košiciach, Banskej Bystrici či Bratislave. Vytvorili sme funkčný systém, ktorý vie dať možnosti umelcom zo všetkých regiónov buď cez workshopy, alebo priame vystúpenia a ľahko ich zviditeľniť. Takže je to určite cesta k slam poetry pre toho, kto má o žáner záujem.

„Vytvorili sme stroj repetitívnej tuposti, ktorému stačí len zatlieskať. Hanbím sa za to, ale už som stratil akúkoľvek nádej, že sa to zmení.“

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 370 zobrazení