Napríklad „to“ si odo mňa nikdy nepočula. Jednoducho prídem na kávu s mejkapom na tvári a so škatuľkou čokoládových bonbónov Lindt & Sprüngli (so stredne veľkou, nie malou ako zvyčajne) v ruke, alebo inokedy, neskôr, si oblečiem na vianočnú večeru sukňu. Viem, alebo predpokladám, že ti to povedala mama. „To“. Musela ti „to“ povedať, lebo ja „to“ nie a nie zo seba dostať. Patrilo to k veciam, ktoré si ľudia nehovoria. Otec sa „to“ dozvedel odo mňa, povedal „to“ mame a tebe „to“ musela povedať mama.
Iné veci, o ktorých sme nehovorili: o obrovskom znamienku na chrbte maminej ľavej ruky, o ťažobe, ktorú vždy dovliekol otec domov, keď sa vrátil z práce; dotiahol ju ako mohutnú mokrú hnijúcu jeleniu mršinu; o tvojom hlasnom mľaskaní, tvojom rasizme, tvojom smútku po smrti starého otca; o tvojich nevkusných darčekoch; o maminej milenke, o striebornej náušnici, ktorú od nej mama dostala na rozlúčku a visela jej ako dlhá slza z ušného lalôčika takmer až po kľúčnu kosť, keď si ju pripla, aby provokovala otca; o nespočetných hodinách, počas ktorých sa mi táto náušnica kĺzala z dlane do dlane, alebo keď mi ju medzi prstami presvetľovalo slnko, aby kreslila blčiace ornamenty na steny – to vtedy, keď sa mi zdalo, že si ma ako dieťa nik nevšíma, o mojej nekonečnej chuti pripnúť si ju, o nevypovedateľnom vnútornom hlase, čo mi to zakazoval, o mojej bezmedznej túžbe po tele, a o tom, ako veľmi chcela mama cestovať po svete. Nikdy sme nehovorili o politike ani literatúre, triednej spoločnosti, Foucaultovi, ani o tom, že mama si ako dospelá dorábala maturitu a po mojom narodení prestala chodiť do prípravky. Nikdy sme nehovorili o tom, ako si začala zarastať, keď si otehotnela s mamou, ani že sa tomu vraví hirzutizmus, nikdy sme nehovorili o tom, ako si sa ochlpenia zbavovala, či si sa holila, depilovala voskom alebo či si si tmavý porast trhala pinzetou, či berieš antiandrogény, čo nútia telo, aby prestalo produkovať „nadmerné množstvo“ testosterónu, a nikdy sme nehovorili o tom, ako si ťa obzerali, ako neuveriteľne si sa musela hanbiť, a vôbec – nikdy sme nehovorili o hanbe, nikdy o smrti, nikdy o tvojej smrti, nikdy o stupňujúcej sa zábudlivosti, veľmi často sme hovorili o rodinných albumoch a o každom jednom zábere v nich, avšak nikdy sme nehovorili o tom, ako smiešne vyzerá starý otec na fotkách so svojimi druhmi z buršenšaftu, ako komicky vypínajú hrude v stoji rozkročmo a škeria sa do objektívu; nikdy sme nehovorili o dievčati, ktoré sa až do istého veku zakráda fotkami ako duch, väčšinou ruka v ruke s tebou, občas s jedným z tvojich piatich bratov, nie, nikdy sme nehovorili o tom, kam zmizla vaša najmladšia sestra Irma. Nikdy sme nehovorili o tom, či je pre iné rodiny tiež také náročné predstierať, že sú ako ostatné rodiny, nikdy sme nehovorili o normalite, nikdy o heteronormativite, o queerness, nikdy sme nehovorili o triede, o takzvanom „treťom“ svete ani o tajomných spletiach húb, ktoré sú rozvetvenejšie a delikátnejšie, než si myslíme, nikdy sme nehovorili o všetkých cestách, ktoré nám ponúka tento svet, ponúka nám ich, aby sme po nich mohli utiecť pred sebou, stáčajú sa, krútia, cesty v tieni košatých topoľov, pusté nekonečné cesty, ovíjajúce svet ako priadza klbko, ale hovorili sme o cestách, ktoré by sa všetky dali zhrnúť jedným menom – „Svätojakubská cesta“.
Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.
376 zobrazení
(nar. 1977) sa od roku 2011 venuje takmer výlučne umeleckému prekladu z nemeckého, nórskeho a anglického jazyka. K jej najobľúbenejším textom patria knihy od Josepha Rotha, Heineho Bakkeida, Eliasa Canettiho – a (celkom čerstvo) aj román Kim*a de l’Horizon. Žije v Petržalke.