Miljenko Jergović: Kostra

A potom na jeseň, v siedmom roku obliehania, ktoré sa roztiahlo až do zimy, v decembri, v tom najdlhšom babom lete, aké si mesto pamätá, zavládol akýsi neobvyklý mier. Nebol však pravým mierom, nebolo podpísané ani prímerie, to iba bojovníkom, lepšie povedané nepriateľom, sa minula fantázia. Inak by sa v diaľke každých pár dní ozývala explózia, alebo by nebo raz denne zasypala otravná streľba, s ktorou by sa v meste nikto nezaoberal. Ako sa minula fantázia tým, ktorí obliehajú mesto, tak to bolo aj s fantáziou jeho obrancov. Tí obyčajní ľudia, ktorí najviac trpia a zomierajú, sú aj tak bez fantázie, oddaní svojim drobným živočíšnym radovánkam.

Ľudia ako v čase najväčšieho mieru vyšli z krytov a hromadne vyliezli do ulíc, aby sa ohriali na neskorom slnku. 

Prvýkrát od hrdinskej smrti svojho jediného syna vyšla aj matka nášho najznámejšieho hrdinu, toho, ktorý trikrát zabránil nepriateľovi vojsť do obkľúčeného mesta. 

Všetci ju zdravili, ale nikto jej nepozeral do očí. 

Stratila syna, preto sme sa všetci cítili vinnými. 

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 212 zobrazení