Príbeh                                    

Pre F.

Bolo to v nedeľu dopoludnia uprostred najkrajšej z jarí. Mladý kupec Georg Bendemann sedel vo svojej izbe na prvom poschodí jedného z nízkych, rýchlo zhotoviteľných domov, ktoré sa ťahali v dlhom rade popri rieke a líšili sa jeden od druhého iba výškou a farbou stien. Práve dopísal list priateľovi z mladosti, ktorý žil v cudzine, s hravou pomalosťou ho zložil a opierajúc sa lakťom o písací stôl, zahľadel sa z okna na rieku, most a kopčeky aj s ich jemnou zeleňou na vzdialenom brehu.

Uvažoval nad tým, ako tento priateľ, nespokojný so životom doma, už pred rokmi doslova utiekol do Ruska. V súčasnosti mal v Petrohrade obchod, ktorý sa spočiatku veľmi dobre rozbiehal, ale teraz už dlhší čas akosi neprosperoval, ako sa mu priateľ pri čoraz zriedkavejších návštevách posťažoval. Zbytočne sa teda v cudzine plahočil. Cudzokrajná brada len horko-ťažko zakrývala tvár, ktorú Georg od detských čias dobre poznal: žltá farba pleti akoby prezrádzala chorobu šíriacu sa v jeho tele. Priateľ sa mu zveril, že nemá nijaké stále kontakty s tamojšou kolóniou krajanov, ale vraj sa spoločensky veľmi nestýka ani s miestnymi rodinami, takže sa pripravuje na to, že ostane starým mládencom až do smrti.

Čo napísať takému človeku, ktorý sa očividne riadne prerátal, ktorého možno poľutovať, ale nemožno mu pomôcť? Mal by mu vari poradiť, aby sa vrátil domov, aby si sem preniesol všetko svoje imanie, aby obnovil všetky svoje staré priateľské vzťahy – nič by mu v tom nebránilo – a v ostatnom aby sa spoľahol na pomoc priateľov? To by však neznamenalo nič iné, ako mu zároveň čím šetrnejšie, tým urážlivejšie dať najavo, že jeho predchádzajúce pokusy zlyhali, že by s tým mal prestať, že by sa mal vrátiť a ako ten, kto sa vrátil už navždy, že by mal strpieť, aby naňho ľudia zízali s vyvalenými očami, že mu trocha rozumejú iba jeho priatelia a že je vlastne ostarok, ktorý má poslúchať úspešných kamarátov, čo ostali doma. A bol by si potom ešte vôbec istý, že všetky útrapy, ktoré by mu spôsobili, majú nejaký zmysel? Možno by sa vôbec nepodarilo dostať ho domov – sám predsa povedal, že pomerom vo vlasti už nerozumie –, a tak by napriek všetkému ostal v tej svojej cudzine, roztrpčený radami priateľov a ešte by sa im väčšmi odcudzil. Keby si však naozaj dal poradiť a cítil by sa tu potom utláčaný – pravdaže, nie niekým úmyselne, ale okolnosťami –, keby sa nevyznal vo svojich priateľoch, a necítil by sa dobre ani bez nich, keby sa mučil hanbou, nemal by už naozaj nijakú vlasť ani priateľov, nebolo by preňho oveľa lepšie, keby ostal v cudzine tak ako doteraz? Dalo sa vôbec za takých okolností rátať s tým, že by to tu niekam dotiahol?

Z týchto dôvodov, ak s ním človek chcel vôbec udržiavať písomný styk, sa mu nedalo oznamovať isté veci, o ktorých by človek bez ostychu informoval aj najvzdialenejších známych. Priateľ už tri roky nenavštívil svoju vlasť a vysvetľoval to veľmi nepresvedčivo neistými politickými pomermi v Rusku, ktoré drobnému obchodníkovi nedovoľujú odísť ani len na krátky čas, kým státisíce Rusov si pokojne cestujú po svete. Za tie tri roky sa však práve v Georgovom živote veľa zmenilo. O smrti jeho matky pred približne dvoma rokmi, odkedy žil Georg so staručkým otcom v spoločnej domácnosti, sa priateľ ešte dozvedel a vyjadril mu v liste sústrasť, ibaže veľmi odmerane, čo mohlo byť spôsobené iba tým, že trúchliť nad takou stratou v cudzine je čosi celkom nepredstaviteľné. Odvtedy sa však Georg staral o svoj obchod ako aj o všetko ostatné s oveľa väčšou rozhodnosťou. Možno mu otec, kým matka žila, bránil v samostatnej činnosti tým, že chcel vo firme uplatňovať iba svoje názory, možno sa po jej smrti správal k synovi zdržanlivejšie, hoci v obchode i naďalej pracoval, možno – a to bolo veľmi pravdepodobné – zohrávali šťastné náhody oveľa dôležitejšiu úlohu, ale tak či onak sa firma za tieto dva roky nečakane zveľadila, bolo treba zdvojnásobiť počet zamestnancov, obrat sa zvýšil päťnásobne a ďalší rast podniku sa dal nesporne očakávať.

 465 zobrazení