Priestory

Prekvapujúca myšlienka: kam až privádzajú skice pamäťovej krajiny, pokus o znovustvorenie už nejestvujúceho priestoru, do ktorého sme boli bez svojho rozhodnutia zasadení.

Všetky miesta v živote sa dajú viac-menej slobodne vybrať, ale nie miesto detstva, ktoré potom neskôr láka k návratom, reálnym alebo imaginárnym, ktoré do nás vstupuje a určuje nás svojimi osobitými charakteristikami, navrstvením vecí, tvarov, farieb a vôní, domov, stromov, kríkov v záhrade a takisto udalostí, zážitkov, no najmä ľuďmi, s ktorými sme sa denne hoci len zbežne stretávali, na ktorých sme hľadeli detskými očami a o ktorých sme sa aj tak čosi dozvedeli alebo aspoň vycítili čosi o vzťahoch vnútri rodín a o ich príbehoch, ktoré sa, sčasti tajené, odohrávali medzi múrmi rodného alebo, ako vravievam, takmer rodného domu…

Pokusmi o znovustvorenie tohto priestoru môžem vytušiť mnoho zo svojich vnútorných pohybov i pnutí, objaviť nespočetne veľa zrkadliacich plôch prizývajúcich k hlbšiemu vhliadnutiu do iných bytostí, ako aj do seba.

***

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 254 zobrazení