Dve srbské poetky

RADMILA LAZIĆ

Ej, Telemach môj

Tvár ako vosk a surové srdce –

nebude to pre mňa.

Ani sušený pomaranč na stole

mi milý nie je,

ani vymačkaný citrón,

ani plesnivá zaváranina mladosti,

z ktorej mi sladká omrvinka

na pere zostala.

Všetko plesnivé, zhnité, práchnivé

s pôžitkom hádžem do smetí,

zvädnutej ruži hlavu trhám.

Staré šaty s radosťou darujem,

o zánovný plášť si topánky utieram.

Moľový sveter je moľový život,

z ktorého sa neopláca štrikovať nový.

Na zubárskej stoličke sedím

už dva životy, ba i viac.

Trpím vŕtanie zvnútra – zvonku.

Bez anestézie,

bez sladkých klamstiev

trojgrošových rozprávok.

Vychutnávajúc si bolesť. Znova a znova.

Ó, neznesiteľnosť opakovania!

Ó, predstavivosť obnovovania!

Až sem som došla. Sem.

Bez Achillovho štítu,

s Achillovou pätou na srdci.

Ty, môj tyran, môj imperialista.

Ó, nemilosrdná mladosť,

môj Telemach!

Nezatancovala som si s tebou valčík

a už všetka hudba zamĺkla. 

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

ZLATA KOCIĆ

 691 zobrazení