Editoriál 7-8/2023

Poetické číslo

Jarná únava, letné horúčavy, jesenná melanchólia, zimné dažde, dookola to isté. Zem nepozná zmilovania. Naše fyzické telá si pri čakaní na dážď či naopak, na trochu slnka ťažko zvykajú na premeny. Cestou z mesta som pri hypermarkete obchádzala trojicu, dve dievčatá s chlapcom. On sa opieral o stenu budovy, ony mu prepichovali ucho. Jedno z dievčat mu zvýšeným hlasom odporúčalo, nech sa úplne uvoľní. Pozorne som sa zadívala, čo má v ruke. Naozaj, držala veľkú ihlu. Hrdinsky rezignoval, nelapal po dychu ani sa nesmial, hľadel do oblohy. Prepichli mu ho, len tak počas horúceho dňa na ulici. Akoby v tom teple aj inštinkty stratili elasticitu. Mávame pocit, že všetko tu už bolo, aj uplynulé leto, ťažké ako hustý puding, sa v nás premieňalo na istotu, že je to opäť rovnaké a že také teplo vnútrozemiu nesvedčí. Mávame tiež pocit, že všetko, čo sme si odložili na leto, sme nestihli tak, ako sme chceli, a že sme nedôslední a nekonzistentní. Naše paradigmy sa rozpustili na horúcom plechu striech, nenechali sme si prepichnúť ucho. Aj mne sa to stalo, predsavzatia, koľko toho prečítam, uvidím, vypočujem si a napíšem, sa vôbec nenaplnili . 

Namiesto sústredenej práce som si do súboru v notebooku ukladala obrázky, na ktorých je posteľ, a množinu uložených fotiek som nazvala lôžko ako miesto úkrytu. Neskôr som si ich pomaly prezerala namiesto prípravy textov a každý vo mne nachádzal príbeh. Preto je mi blízky súbor básní o Pani Partridge. Ale ak sa povie uplynulé leto, predsa len mi zovrie hrdlo, lebo leto je leto a ja naň netrpezlivo čakávam. Možno sa o rok oteplí ešte viac. Bude mi to jedno, leto mi chýba celý rok, celý život.  Toto číslo Romboidu sme len tak pre seba nazvali jesenné a poetické.

 208 zobrazení