Spev tebe (New York report)

The Notorius B.I.G. – Things Done Changed. Skladba z kultového albumu Ready To Die z roku 1994. Sedím v obývačke hotela na 81. ulici a táto neuveriteľná dobová výpoveď ma má priviesť na cestu opisovania našej americkej skúsenosti. „Čo máme spoločné s hip hopom?“ opýtal sa ma koncom minulého roka Nikolaj Nikitin. „Vôbec nič, ale je to dobrá stopa k pochopeniu americkej hudby,“ odpovedal som. Tri dni po dokončení našej newyorskej nahrávky viem, že tento fenomén nemôžeme nikdy naplno pochopiť. 

Bratislava – Artforum – Whitman – New York

Walt Whitman. Meno, ktoré bolo na začiatku našej veľkej hudobnej cesty. Veľký americký básnik zomrel 26. marca 1892. Jeho poézia je napriek tomu stále živá – ak nie ešte živšia. Leto roku 2016. Po ceste z Next Apache na Panenskej som ako obvykle zavítal do Artfora. Spev o mne, úvodná báseň zo Stebiel trávy v preklade Juraja Kuniaka. Vydavateľstvo Skalná ruža sa postaralo o ďalší klenot. Kúpil som ju a prečítal. Odvážny nápad prišiel takmer okamžite. „Chcel by som to zhudobniť, nahrať to s americkými hudobníkmi,“ vyhlásil som v Cafe Axioma. „Tak to choďte nahrať do New Yorku,“ suverénne poradil môj priateľ a autentický milovník hudby Peter „Ižďo“ Iždinský. Ak by ma vtedy nenakopol, možno by som dnes večer nepísal tieto riadky vo svojej newyorskej izbe. Martin Sillay a Nikolaj Nikitin. Spoločne tvoríme zohratý tvorivý tím, ktorý prešiel rôznymi fázami spolupráce. Pred rokmi to bolo ťažšie ako teraz. Dnes sme spojení putom túžby po silnej umeleckej výpovedi. V hudbe nevieme klamať. Nevylepšujeme, nekalkulujeme a máme radi prístup zo starej školy. Ak vieš hrať, hraj – ak nie, tak hraj s niekým iným. Takto to funguje už roky. Chlapci boli nadšení a spoločne sme začali premýšľať nad americkými hosťami. Nikolaj sa spojil s Hankou Gregušovou, výbornou speváčkou, ktorá odišla za svojím hudobným snom do New Yorku. Odvážna žena s čiernou hudbou v srdci. Unikátna a autentická umelecká osobnosť. Hanka rozumie ťažkému životu vo Veľkom jablku. Už roky má môj rešpekt, ktorý po tomto nahrávaní ešte stúpol. Taru Alexander na bicie, Stanley Banks na basu a John Peters na Hammond organ B3 a piano. Hudobníci, ktorí hrali s menami ako Alicia Keys, Etta James, Aretha Franklin, alebo George Benson. „Vymaľované,“ ako sa hovorí medzi jazzmanmi. V novembri som sa s Hankou stretol v New Yorku a doladili sme detaily. Nahrávame v marci 2018 v The Samurai Hotel Recording Studio vo štvrti Astoria. Mesiace „bratislavských sessions“ prešli neuveriteľnou rýchlosťou. Vybral som fragmenty z Whitmanových básni, no stále som sa nevedel zžiť so slovenskými prekladmi. Z kníhkupectiev a antikvariátov po celej krajine som skúpil všetky dostupné zbierky, biografie aj Whitmanove zápisky. Koncom roka 2017 som zavolal Martinovi Solotrukovi, prekladateľovi, básnikovi a riaditeľovi festivalu Ars Poetica. Práve on nám majstrovsky preložil texty, ktoré som vybral. Do New Yorku sme prišli s osemnástimi motívmi. Spevová linka, základné akordy a harmónia. „Uvidíme, čo s tým spravia oni,“ povedali sme si na poslednej session v našom štúdiu.

Pondelok 5. marec: Všetci v NYC

Dorazili sme. Relatívne zdraví, relatívne pripravení, v relatívne dobrej nálade. Každý z nás mal za sebou náročné obdobie. Rýchla prechádzka mestom a večer krátke stretnutie na drinku. Ráno sa stretávame na recepcii hotela a odchádzame metrom do štúdia. Tešíme sa. Na ceste nás sprevádza kameraman a režisér Peter Javor. Nakrúcal už bratislavské prípravy a v New Yorku bol ako náš tieň. Podozrievam ho, že o tejto nahrávke vie najviac práve on. 

Utorok 6. marec: Nahrávame, fajčíme, jeme, nahrávame

Hodinová cesta mestom a vystupujeme na zástavke Broadway newyorskej štvrte Astoria. Medzi domácimi je stále obľúbená. Niet divu. V kontraste s dravou atmosférou veľkomesta pripomína malé mestečko niekde uprostred Ameriky. Pred desiatou ráno dorazíme do štúdia. Vlastní ho David Stoller. Zvukový inžinier a producent so železnými nervami. So svojou ženou Dianou a malým synom Sebastiánom žije priamo nad štúdiom. „Pozri sa, tu máme balkón,“ ukázal na výklenok nad miestnosťou na nahrávanie vokálov. Ďalší autentický hudobný blázon. Takých máme najradšej. Pôvodne sme sa mali dva dni zohrávať s Američanmi a Hankou a potom začať s nahrávaním. Zmenili sme plány. Nahrávame od prvého spoločného taktu. Prichádzajú postupne. Hanka, Taru, John a Stanley. Po celý čas sa oslovujeme krstnými menami. Tykanie je samozrejmosťou. Začíname. Hudba je veľký dar. Počuť, cítiť, hrať. To sú tri dôležité zložky tvorivého uvažovania. Americká časť našej skupiny je funkčným strojom samým o sebe. Chlapci patria k rešpektovaním osobnostiam americkej scény a Hanku do New Yorku pozvala samotná Cassandra Wilson, jedna z najväčších jazzových speváčok súčasnosti. Cítime, že to bude nezabudnuteľné nahrávanie. O 13:00 nahadzujeme prvú skladbu. „Prekladajte,“ vykrikuje s úsmevom Stanley. Počas práce v štúdiu prechádzame z angličtiny do slovenčiny a naopak. Chlapci sú z toho občas zmätení. Chcú vedieť, čo sa deje, chcú rozumieť slovám, chcú byť súčasťou tvorivého procesu. Žiadny profesionálny odstup, ani náznak hudobnej nadradenosti. Pracujeme na spoločnom albume. Už od začiatku. „Podobnú hudbu som nikdy nehral,“ povie mi na cigarete pred štúdiom bubeník Taru Alexander. Fantastický hráč, ktorý ide do každej skladby naplno. Chce sa dostať do atmosféry, nie iba k forme. Hlasové spojenie dvoch spevákov je veľká mágia. Ak si nesadnete hneď, nebude to fungovať nikdy. S Hankou to fungovalo okamžite. Jej veľký hlas je európsky unikát. Spieva ako černoška, rozumie im, rozumie ich hudbe. Som rád, že v tom bola s nami. John Peters je geniálny organista. Veľa sa pýta, skúša nové harmónie, pozorne chytá spevové linky. Niektoré skladby nahrávame na druhý „take“, iné sa rodia dlhšie. Stanley Banks drží basu, ako by sa s ňou už narodil. Neuveriteľný rytmický motor, hudobník, ktorý vždy príde s nápadom alebo dôležitou poznámkou. „Život je ako počasie. Jeden deň je pekne a na druhý príde snehová búrka, musíš si na to zvyknúť,“ vyhlási. Prvý deň nahráme tri skladby. Na druhý deň zasiahne New York veľká snehová búrka. 

Streda 7. marec: Bližšie k Amerike

Sme rozbehnutí už od rána. Úvodný deň sme nahrávali najmä dynamické veci. Dnes sa chceme sústrediť na tie atmosférické. Predstavu o výraze nahrávky sme mali jasnú už v Bratislave. Musí to byť pocta americkej hudbe. Tej, na ktorej sme všetci vyrastali. Folk, blues, jazz, funky, soul. Mňa, Hanku, Martina, aj Nikolaja ovplyvňovali tieto žánre už od detstva. Byť v jednej miestnosti s ľuďmi, ktorí ich príval zažívali na vlastnej koži, je zážitok sám o sebe. Nahrávame, fajčíme, nahrávame, jeme, nahrávame. Nefajčiari počas prestávky odpočívajú v teple štúdia. Vonku zúri snehová búrka. „Neznášam zimu a sneh,“ povie mi na cigarete Taru. Nečudujem sa mu. Počasie v New Yorku vie prekvapiť. Nikolaj si z toho nič nerobí, väčšinu nahrávacieho času je veľmi sústredený. Za roky, čo sa poznáme, urobil neuveriteľný pokrok. Je absolútne ponorený do hudby. Žiadne osobné ambície, najdôležitejší je spoločný výsledok. To je jeho prístup. A Martin je na tom rovnako. Na gitare hral oproti človeku, ktorý vyše tridsať rokov sprevádzal Georgea Bensona, a ani nemrkol. Uznávam jeho schopnosť podopierania atmosféry skladby. V tom je pre mňa na domácej scéne nenahraditeľný. Aj chlapcom sa páči jeho cit a zmysel pre srdce pesničiek. V stredu nahrávame aj skladby, ktoré majú blízko k žánru american a folk. A sme nadšení. Funguje to. 

Štvrtok 8. marec: Rozumieme si

„Whitman by sa asi potešil,“ povedal som Peťovi počas rozhovoru v taxíku. Z obrovskej krajiny jeho poézie som vybral časti, ktoré mali podľa mňa najväčší presah do súčasnosti. Krásne básne o veľkosti ľudského ducha, slobode, Amerike, ale aj o ľudskom utrpení a bezradnosti. Walt Whitman sa narodil kúsok od New Yorku. Toto mesto si v sebe stále nesie kus jeho poetiky. Miliardári a bezdomovci tu chodia po rovnakých uliciach. Tu začínal Dylan a desať ulíc od nášho hotela zastrelili Lenona. Tu sa zrodil jazz, tu stále vrie všetko, čo môže, tu umiera to staré a opotrebované. Počas celého nahrávania myslím na to, čo chceme týmito skladbami povedať. My Európania z malého mesta pri veľkej rieke. Vo štvrtok chytáme veľký prúd inšpirácie a nahráme šesť skladieb. David, majiteľ štúdia, povie, že znieme ako Američania. Niekto zahlási meno Springsteen. Som dojatý. Cítime, že sa nám darí niečo nezvyčajné. Chlapci nám dávajú za pravdu. K Taruovmu vyhláseniu o nahrávaní netradičnej hudby sa pridávajú aj Stanley a John. „Vždy som takúto hudbu počul v hlave, ale nikdy som ju nehral, až teraz,“ povie mi hudobník, ktorý hrá na organe s rovnakou samozrejmosťou ako dýcha. S Hankou sme našli kľuč k nášmu hudobnému jazyku. Skladby sa vynárajú zo spoločne vytvorenej atmosféry a všetci sú prekvapení ich krásou. Večer hráme koncert v Brooklyne. 

Piatok 9. marec, posledný deň: Štúdio, Chelsea, nový hudobný jazyk

Cestou z kaviarne do štúdia dostávam nápad. Album by mal mať intro. Nahrávam si melódiu na mobil a v štúdiu ju púšťam Martinovi. „Spoločne to dáme dokopy,“ pridáva sa Nikolaj a chlapci. S Hankou robíme iba podporné vokály. Posledný deň stihneme nahrať ešte tri ďalšie skladby. V tej poslednej spievajú vokály aj chlapci. „Sú zlatí,“ povie mi Hanka. A má pravdu. Tá neuveriteľná radosť zo spoločne vytvorenej hudby prekonala všetky rozdiely. Medzi nami, nimi, aj oceánom. Vždy, keď mám rozprávať, alebo písať o našich nahrávkach, zabudnem na niečo alebo niekoho dôležitého. Ak sa tak stalo, mrzí ma to. V New Yorku sa nám podarila veľká vec. Ja viem, že podobné vyhlásenia sa na vás valia z každej strany. Ale ja hovorím o veľkej veci pre nás samotných. Pre sedem ľudí zo Slovenska a Ameriky, ktorí spoločne nahrali album so zhudobnenou poéziou Walta Whitmana. Večer zahráme krásny koncert v The Cell Theatre v Chelsea. Rozlúčime sa a každý odchádza po svojom do nočného New Yorku. Stále nedokážem uveriť tomu, ako prirodzene sme všetci siedmi našli nový spoločný jazyk. Posledné slovo bude práve preto patriť Waltovi Whitmanovi. 

„Oslavujem a spievam svoje ja

a čo prijímam ja, prijmeš aj ty,

veď každý môj atóm rovnako patrí aj tebe.“  

Text skladby Amerika spieva

Autor: Walt Whitman 
Preklad: Martin Solotruk

Amerika, počujem tvoj spev, počujem rôzne piesne od srdca,

počujem spev mechanikov, každý z nich spieva plnou parou 

vpred,

tesárovi je piesňou meranie trámov a debnení,

murár spieva, keď si chystá náradie, ale aj keď má 

hotovo,

strojník spieva všetkým, čo na lodi ovláda,

plavčíkovou piesňou je zas krása čistej paluby,

obuvník spieva priamo z lavice a klobučník

v skúšobnom postoji,

spev chlapov, čo robia s drevom, spev toho, čo za úsvitu ženie 

stáda, jeho pieseň počas obeda a do západu slnka,

lahodný a jemný spev matky, mladej ženy pri

práci, spev dievčat pri šití a praní,

každý z týchto ľudí spieva iba to, čo je mu vlastné,

počas dňa, čo patrí k nemu, a v noci, čo patrí k nej, družina mladíkov,

silných a priateľských,

mocným hlasom lúdi melódie z dychtivých úst.

Informácie o albume:

Robert Pospiš – vocal, mouth organ

Hanka G – vocal

Martin Sillay – guitar

Nikolaj Nikitin – saxophone

Stanley Banks – bass guitar

John Peter – hammond organ

Taru Alexander – drums

Recording at: The Samurai Hotel Recording Studio, New York

Recording engineer: David Stoller

Mixed by: Robert Pospiš & Martin Sillay

Mastering by: Robert Pospiš & Martin Sillay

Produced by: Pospiš / Nikitin / Sillay

Real Music House 2018

 268 zobrazení