Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

Ja ani nepípnem.

No a takéhoto zbabelca – povedal by som, že príslušníka zbabelého národa, ale to sa na Slovensku nesmie – takéhoto ustráchaného, hanblivého introverta dokázal pred rokmi Kali Bagala po prvý raz dostať na pódium.

Bez nátlaku.

Vľúdne.

Priateľsky, s povzbudivým šibalským žmurkaním.

Pred divákov. 

Pred živých ľudí s očami a ušami.

Kto má uši, nech počúva! (Sväté písmo, Matúš, 13:9)

Počúvali a keďže mali aj oči, o ktorých sa Matúš ktovie prečo nezmieňuje, pozerali sa. A mne sa na pódiu zapáčilo, svetská sláva, jasná vec, poľná tráva, ale aj tak mi narástol hrebienok. Bolo tam dobre a odvtedy bolo s Kalim vďaka jeho iniciačnému gestu dobre na ďalších a ďalších pódiách, v triedach škôl po celom Slovensku, v kluboch, viac či menej kultúrnych centrách, v knižniciach a na festivaloch, a neskôr bolo vďaka Kalimu dobre za hranicami Slovenska, v Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, Srbsku, na Ukrajine.

Keď na zadnom sedadle jeho auta brázdime cesty tu i v zahraničí, teraz už aj s Nicol Hochholczerovou, je to zakaždým veľký sviatok. Ja nemám väčšie sviatky, tieto sú najväčšie, v Kaliho aute.

Možno nevie, aké je to pre mňa dôležité, teraz sa dozvie.

Panuje tam atmosféra ako v novozámockej kaviarni, vlastne lepšia, lebo v tomto aute sa fajčí, niekedy sa v ňom kúdolí sivastý jemný dym ako v kanceláriách úradu práce začiatkom divokých deväťdesiatych, uprostred ktorých mi Kali vydal Outsideriu a neskôr, v nasledujúcich desaťročiach, postupne všetky ďalšie knihy.

Nechcel by som, aby ich vydával niekto iný.

Sedíme za jeho chrbtom, cítime sa v bezpečí, lebo Kali ako šofér vzbudzuje dôveru rovnako ako vydavateľ a prísny, veľmi prísny, ale spravodlivý editor rukopisov, a keď my s Nicol už ani nevládzeme držať otvorené oči, on s cigaretkou v ruke, vyvesenej otvoreným oblokom z auta, rozvážne kľučkuje po neznámych uliciach nočného Belehradu, Varšavy, Sofie, Nového Sadu či Báčskeho Petrovca.

Sedíme v aute, pohoda, vedľa mňa nechladené plechovkové pivá, ku ktorým Kali nikdy nezabudne zabezpečiť pohár a keď sme v Čechách, tak sklenici, lebo vie, že nepijem z plechovky a pijem iba nechladené. Chápeš, hovorí, ja robím servis, to je všetko, servis pre svojich autorov, som len služobník slovenskej literatúry. Keď mi svojho času zabezpečil na facebooku fanpage, takisto spomenul servis, dodnes tú stránku denne udržiava a keď sa kdesi čosi o mne mihne, hneď je to tam a mám také podozrenie, že ho to teší viac ako mňa, pritom mňa to veľmi teší.     

Venujem sa pozorovaniu ľudí, pozorujem aj Kaliho a čo som zistil, to som napísal vo Veľkej láske: „Ten človek všade vyzerá ako tunajší, všade presne na svojom mieste. V hotelovej posteli ako unavená veľryba – na mieste. Pri barovom pulte rockového klubu v Haarleme – na mieste. S jointom v amsterdamskom coffee shope – na mieste. So šampanským na recepcii v Crown Plaza –  na mieste. Rozgajdaný, strapatý, neoholený, frustrovaný, na pokraji bankrotu a šialenstva – ale na mieste.“

K týmto zisteniam teraz treba pridať nasledovné: „S motýlikom na krku pri preberaní štátneho vyznamenania z rúk pani prezidentky – dojatý a na mieste.“

No keď sme s Nicol videli v priamom prenose, že dostal Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, nie prvej, tretej, chvíľu som na obrazovku hľadel zarazene a vybavila sa mi slávna hláška z filmu Jára Cimrman ležící, spící: „A není to málo, Antone Pavloviči?“

Ale nie, nie je to málo.

Prečo to nie je málo?

Lebo je to ešte stále iba začiatok.

Balla (* 1967, Nové Zámky)

Pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Debutoval zbierkou Leptokaria (1996), po ktorej vzápätí nasledoval román Outsideria (1997). Nasledovali prózy Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), poviedkové zbierky De La Cruz (2005), Cudzí (2008) a experimentálny román V mene otca (2011), za ktorý získal cenu Anasoft litera v roku 2012, ďalej knihy Veľká láska (2015), Je mŕtvy (2018) a Medzi ruinami (2021).

Nicol Hochholzerová: Kým by som bez neho bola?

V poslednom čase som sa pristihla pri dumaní o tom, čo chýba všetkým tým vynikajúcim knihám slovenských autorov a autoriek, ktoré vyšli inde, než u Kaliho. Zatiaľ som neprišla na nič iné, ako na to, že im jednoducho chýba práve on. Len čo narazím na vetu, ktorá ma pri čítaní vyruší, v hlave mi zabliká kontrolka: toto by tam Kali nenechal!

Pamätám si, ako som kráčala z pošty s vlastným preškrtaným rukopisom pod pazuchou. Ako som nedočkavo roztrhala obálku, nadšená a zvedavá – aby na mňa následne vykukol text naformátovaný do hustých odsekov, vytlačený úplne ináč, ako som si to predstavovala. Poznámky boli naškrabané ceruzkou, a keby pri mne nesedel Balla, ktorý píše rovnako nečitateľne, možno by som ich nikdy nerozlúštila. Pamätám si, aká rozčúlená som bola už pri prvej strane, a ako som vyhlásila, že on tomu predsa vôbec neporozumel!

Nicol Hochholczerová (* 1999)

Je absolventkou katedry grafiky Akadémie umení v Banskej Bystrici. Novela Táto izba, ktorú vydal K. K. Bagala, sa nedá zjesť je jej knižným debutom, za ktorý bola nominovaná na cenu Anasoft Litera medzi päť najlepších kníh Slovenska. Vyšla v mnohých prekladoch, dočkala sa viacerých divadelných adaptácií. Za svoju tvorbu získala Cenu Nadácie Tatra Banky pre umenie v kategórii Mladý tvorca.

Laco Kerata: Chceli sme byť rockovými hviezdami

Obaja. S Kalim. Nikdy sme sa priamo o tom nezhovárali, ale ja to tak cítim. Nepodarilo sa nám to, nevadí. Vynahradzujeme si to. Na spisovateľských besedách. Obidvaja to máme radi. Nemusíme mať veľké publikum. Sme pre náročných.

Kali chodil do nášho divadla Stoka na všetko. Prvý raz v živote som aj niečo s ním nahrával pre rozhlas. S Erikou Láskovou, ktorá bola tiež herečkou Stoky. Bol férový, vyplatil nám aj honoráre na ruku. Nekašľal sa.

Nebyť jeho počiatočného „štengrovania“, nebol by som tým, oným, spisovateľom, či čo som. A teraz je to moja najmilšia činnosť. Písať.

A veď sme, vlastne, mali spolu kapelu. Alebo presnejšie literárno-hudobno-tanečné zoskupenie, Živý dôkaz. Ešte spolu s Vladom Jančekom, Karolom D. Horváthom a Silvom Lavríkom. Premiéru sme mali priamo na Pohode. Kto to vybavil? Kali. Prešli sme celé Slovensko, ale aj Moravu a Česko. Kali vždy šoféroval. Dôležité boli najmä tie naše nekonečné vzájomné rozhovory. Ani sme nechodili do krčmy. Na izbe v pyžamách sme polihovali, mudrovali a všetky problémy krútiaceho sa sveta vyriešili. Starí chlapi na cestách. Mali z nás aj srandu, najmä baby. My sme boli radi, že ju majú. Aspoň čosi.

Kali mi vydal niekoľko kníh. Aspoň desať. Možno viac. Predpokladám, že ich bude ešte viac. Nepovedal som si, že už dosť. Možno by som mal. Kali povie. Rockové hviezdy hovoria všetko na rovinu.

Laco Kerata (* 1961, Nováky)

Študoval divadelnú réžiu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V roku 1991 spolu s režisérom Blahom Uhlárom a výtvarníkom Milošom Karáskom založili Divadlo Stoka. Ako básnik debutoval zbierkou Hriešny spánok (1991). Výber z jeho rozhlasovej dramatickej tvorby vyšiel knižne pod názvom Rádiové hry (1999). Z próz možno spomenúť poviedkovú knihu Mám sa… (2004) a novelu Zlý herec (2009), nasledovala zbierka poviedok Malé domov (2013) a próza Ešte som tu a zostanem (2014), groteska Suché roky (2019) a zbierka poviedok Na okraji mojej hory (2020). Novinkou je próza Básnik (2023).

Silvester Lavrík: Zakladateľský mýtus

Keby sa KKB narodil na sklonku doby ľadovej, pravdepodobne by to bol on, kto by na stenu jaskyne namaľoval posledného mamuta. Všetkým by tvrdil, že je to autoportrét a s krošňou plnou nápadov by odkráčal k horizontu. A nikto by sa mu neopovážil protirečiť. Táto bohatierska kolektívna halucinácia by sa časom stala zakladateľským mýtom.

Viem to, lebo pri vzniku podobného krásneho mýtu som mal tú česť dúchať do pahreby. Potom sme povstávali od ohňa, aby sme túto zvesť rozniesli do sveta. A teraz sa vracia. Je smutnokrásna, je naša, je o veľkom Kalim, ktorý je stelesnením osudov pôvodnej slovenskej literatúry na prelome tisícročí. Tých našich, pomaly opúšťajúcich historické kalendáre ľudstva, skusmo listujúcich v dodacích listoch sebakonštruktérov automatických zajtrajškov.

Vzostupy a pády, kaprice a nerealizovateľné nápady. Ale tých zopár, čo sa podarilo uskutočniť, stálo za to. Aha, to je on, už sa vracia, už vstupuje do (platónskej) jaskyne, večný oheň už vrhá na stenu jeho impozantný tieň.

Silvester Lavrík (* 1964, Spišský Štiavnik)

V roku 1991 založil divadelné združenie BáPoDi, kde dodnes pôsobí ako jeho kmeňový autor a režisér. Pracoval ako režisér Slovenského rozhlasu, umelecký šéf Mestského divadla Zlín, v rokoch 2005 – 2009 bol riaditeľom Rádia Devín, následne pôsobil ako projektový manažér Rádia Litera a Rádia Klasika, ktoré aj zakladal. V súčasnosti je riaditeľom Základnej umeleckej školy Dezidera Kardoša v Bánovciach nad Bebravou. Je autorom mnohých divadelných hier, románov Nedeľné šachy s Tisom (2016) či Posledná Barónka (2019), Zbierky poviedok Allegro barbaro, Villa Lola, Zlodeji a Perokresba vydal K. K. Bagala v reedícii pod názvom 38x Silvester Lavrík.

Daniela Kapitáňová: Rozjarenosť

Kedysi sa voda sypala, piesok lial a knihy vyvolávali debaty. 

Vtedy som s trémou, nie nepodobnou panike, po prvýkrát zaklopala na dvere Kaliho undergroundu na Staromestskej ulici.

Keď mi otvoril a predstavili sme sa, okamžite sme sa začali usmievať. Také dva rozjarené Mesiačiky, vždy akoby na ceste sa už-už nahlas rozosmiať. 

Tréma pominula, rozjarenosť (to je také krásne slovo, skúste si ho viackrát opakovať!) ostala. Pocit bezpečia? Podobná literárna DNA? Spoločné južnoslovenské skúsenosti, nechuť k nacionalizmu a pátosu?

Pri Kalim mám dodnes pocit, že sa už-už sa rozosmeje, lebo je len pár metrov od ďalšieho cieľa. Nájde ďalší talent, príde na ďalší šialený nápad, ktorý šialený vôbec nebude, vydá ďalšiu knihu, ktorá zase vyvolá debaty.

Veľmi mu želám, aby bol stále rozjarený, bez ohľadu na to, či bude jar.

Pretože prichádza nečas, v ktorom schopnosť nás už-už rozosmiať, bude mať pre všetkých cenu štátneho vyznamenania. 

K tomu, ktoré Kali dostal z rúk pani prezidentky, mu zo srdca blahoželám.

Daniela Kapitáňová (* 1956, Komárno).

Vyštudovala divadelnú réžiu na DAMU v Prahe. Pracuje v Slovenskom rozhlase ako literárna redaktorka a prednáša kreatívne písanie na univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2000 debutovala novelou Samko Tále: Kniha o cintoríne. Je autorkou detektívky Nech to zostane v rodine! (2004). Kniha o cintoríne sa stala mimoriadne úspešným a prekladaným titulom.

Karol D. Horváth: Jeden Kali, šesť spomienok

Spomienka č. 1:

Sedíme v kaviarni na Námestí SNP, v Bratislave. Bol som nervózny, malo to byť moje prvé stretnutie so živým vydavateľom. Odvtedy, ako som sa naučil čítať, boli pre mňa tety z ľudovej knižnice takmer polomýtickými postavami. Len si to predstavte – každý pracovný deň, od rána do večera, sedeli medzi ohromným množstvom kníh! A keby len to! Každú jednu si kedykoľvek mohli zobrať do rúk a začítať sa do nej! Viem, v čase opisovaného stretnutia som už bol v každom smere niekde inde. Ale ten pocit z detstva vo mne, hoci modifikovaný, stále bol. A ja som sa mal stretnúť s vydavateľom! S oveľa vyšším levelom tety z knižnice! A nie hocijakým, ale rovno s Bagalom! S človekom, o ktorom som si už vtedy, niekedy okolo roku 2003, myslel, že má výrazný podiel na tom, ako vyzerá súčasná slovenská próza. No a predstavte si, že jednou z prvých vecí, ktoré mi táto polomýtická bytosť povedala, bol príbeh o tom, ako si ako dieťa nosil z levickej ľudovej knižnice domov plné sieťovky požičaných kníh a nemal pokoj, pokiaľ neprečítal tú knižnicu kompletne celú. Po rokoch hľadania som konečne stretol svoje knižničné dvojča!

Spomienka č. 2:

Festival Hodokvas. Z jednej strany sa do stanu tlačí postpunk, z druhej strany zvuková skúška nejakého hardcoru. Psychedelický pocit umocňuje vytrvalý vietor, ktorý zvláštne ohýba vyššie zvukové frekvencie. Stojím na malom pódiu v stane a pre prekvapivo veľa ľudí (pre mňa, bola to moja prvá skúsenosť s literatúrou na hudobnom festivale) čítam poviedku. Dúfam, že bude jedna z tých, ktoré vyjdú (zatiaľ neviem kedy) u Kaliho. Divákom, na môj údiv, hluk zvonka neprekáža. Nemám čas premýšľať prečo, som sústredený na márny boj s hudbou a svojím rastúcim zúfalstvom. Vtom sa na javisko prirúti Kali. Pokiaľ si dobre pamätám, on sa na „svoje“ javisko vždy prirúti. Aspoň to tak na mňa vždy pôsobilo a pôsobí. Kali je prosto svojou obrovskou energiou aj fyzickými rozmermi nie že neprehliadnuteľný, on je okamžite dominantný. Takže prirúti sa ku mne, v rukách drží písací stroj a vrazí mi ho do rúk. Všetci, okrem mňa, sa veľmi dobre bavia na mojom prekvapení. Najviac Koloman. Nahne sa ku mne a hovorí: „Vylož mi ho na chrbát!“ Nato si predo mňa kľakne, hlavu má obrátenú k divákom. Nezostáva mi nič iné, len mu stroj na chrbát vyložiť a začať, akože, písať a čítať. Predošlé zúfalstvo zo mňa odpochodovalo, ani neviem kedy a ako. Ľudia sa smejú a do toho (v pauze, keď prevraciam stránku) Kali kričí: „Pre autora urobím všetko!“ V tej chvíli (aj ďalších) som si istý, že si ma vybral najlepší možný vydavateľ.

Spomienka č. 3:

Nočná Bratislava. Sedíme v Mercedese Vito a fajčíme. Počúvame Double Affair Joža Vlka. Mrholí. Bratislava je pre mňa naraz nečakane a nepochopiteľne krásna. Už dávno sme minuli odbočku k môjmu prenajatému bytu v Krasňanoch, ani jednému z nás sa nechce rušiť čarovné spojenie mesta, noci, hudby, počasia a THC v našich krvných obehoch. Pokračujeme do Rače. Vtedy sa Kali na mňa pozrie a hovorí:

„Páči sa ti, že tvoj vydavateľ ťa vozí v Mercedese?“

Odpovedám po pravde: „Páči.“

Zároveň si však myslím, že to preháňa, pretože jeho Mercedes je oveľa viac na prácu, ako na ukazovanie sa.

Kali pokračuje: „Chceš sa voziť vo vlastnom Meredese?“

„Chcem.“ Kto by sa nechcel?

„Tak, kurva, píš!“

Spomienka č. 4:

Spím v prenajatom byte po nočnej v reality show, kde robím režiséra. Prebudí ma nástojčivé zvonenie mobilu. Chcem ho ignorovať, spánok mi pomáha zvládnuť to obludárium, z ktorého som pred chvíľou na chvíľu vypadol. Mobil vyzváňa a vyzváňa. Je to Kali.

„Poď von, parkujem v susednej ulici,“ hovorí Kali v slúchadle.

Zo všetkých síl a úspešne sa snažím neposlať ho niekam.

„Musí to byť? Pred chvíľou som prišiel z nočnej,“ hovorím.

„Musí. A švihni si, nemôžem tu parkovať do nekonečna!“

Tak sa teda vytrepem von, kráčam do vedľajšej ulice, v duchu nadávam a nemôžem sa dočkať chvíle, keď začnem nadávať nahlas. Zájdem za posledný roh a tam stojí vyškerený Kali a zadné dvere Mercedesu sú dokorán. Skôr než sa dostanem k prvému vulgarizmu, Kali sa nahne dnu do dodávky, niečo v nej vezme a keď sa otočí, v ruke drží krvavočervenú knižku. Doširoka sa usmieva.

„Prišiel som za tebou rovno z tlačiarne,“ hovorí.

„Kurva, Kali, to je moja kniha?!“ vrieskam na celé Krasňany. Normálne sa mi podlomili kolená. Moja prvá kniha!

„Tešíš sa?“ pýta sa Kali a chechce sa tým zvláštnym spôsobom, aký ovláda iba on.

„Kurvááá!“ vrieskam ďalej.

„Tušil som to,“ hovorí Kali a ja vidím, že kufor Mercedesu môjho vydavateľa je plný kníh s krvavočervenou obálkou. Ak som sa vtedy neposral od radosti, tak už nikdy.

Spomienka č. 5:

Severné Čechy. Píšem do spravodajcu najväčšieho českého amatérskeho divadelného festivalu. Predstavenia, ktoré musím vidieť, sa začínajú až odpoludnia, takže polovicu pracovného dňa mám iba pre seba. Sedím v prázdnej kaviarni (účastníci festivalu sú na workshopoch alebo vyspávajú opicu), v slúchadlách mám Kenjiho Kawaia a píšem poviedku. Dohodol som sa totiž s Kalim, že mu každý deň do polnoci jednu pošlem na prečítanie a prvé editorské poznámky. Vždy sa mi spočiatku nechce, ale vedomie, že sedí v pivnici neďaleko Zochovej ulice (tam mal vtedy on aj jeho vydavateľstvo základňu) a nepôjde domov k Zuzke a deťom skôr, kým mu nepošlem novú poviedku, ma spoľahlivo dostane do pracovnej nálady a teploty. Do toho mi, samozrejme, v nepravidelných časových intervaloch chodia esemesky: „Píšeš? Lebo ja čakám!“

Spomienka č. 6 (a nateraz posledná):

Vyklepaný vchádzam na neurologické oddelenie nemocnice na Kramároch. Pred pár hodinami som si našiel v pošte mail. Bola v ňom fotka oholenej Kolomanovej hlavy s obrovskou jazvou v tvare „U“. Pod ňou lakonická veta: „Utrhlo mi dekel.“

Hneď za prvými dverami zľava sedí na posteli Kali a obeduje. Spod nemocničnej košele mu veselo vykúkajú chlpaté vydavateľské vajčiská.

„Máš?“ pýta sa.

„Mám,“ odpovedám a podávam mu mp3 prehrávač, na prasknutie plný rozhlasových hier a audio kníh. Ako uvedomelá návšteva som sa ho totiž opýtal, čo mu mám priniesť.

„Knihy a hry na počúvanie. Neopováž sa nosiť mi niečo iné,“ odpovedal mi do telefónu.

„Ako sa máš?“ hlúpo sa pýtam, veď to vidím.

„Neposerémos!“ odpovedá môj vydavateľ. Chlpaté vajčiská sa mu od smiechu zatrasú.

Karol D. Horváth (* 1960, Bratislava)

Absolvoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove, odbor slovenský jazyk – dejepis. Pracoval ako pedagóg, odborný redaktor Slovenského rozhlasu, dramaturg Městského divadla Zlín a Divadla Jána Palárika v Trnave. V literárnej súťaži Poviedka 2004 získal najvyššie miesto, v roku 2005 debutoval zbierkou poviedok Karol D. Horváth a nasledujúci rok vydal ďalšie dva súbory krátkych próz Karol D2 Horváth a Karol 3D Horváth. Všetkých 33 poviedok z týchto kníh vyšlo v zväzku 33x Karol D. Horváth.

Spolužiak: Tomáš Horváth

Koloman Kertész Bagala je nepochybne vydavateľský fenomén. Obrovská časť toho, čo je slovenskou literatúrou od deväťdesiatych rokov minulého storočia – a v niektorých obdobiach možno dokonca aj jej väčšia časť – vychádza z Kaliho vydavateľskej dielne. O jeho vydavateľskom hodnotovom kompase zasa svedčí množstvo literárnych cien a nominácií na ocenenia kníh „jeho“ autorov či preklady ich kníh. V súťaži Poviedka, ktorú organizuje dvadsaťsedem rokov, cielene vyhľadáva nových autorov a dáva im šancu.

Chceli ste krátky text o Kalim „z pozície autora, ktorý s ním spolupracoval“. Asi by som nemal byť zarazený, veď vecne to úplne sedí; ale uvedomil som si, že v týchto kategóriách som na to nikdy nemyslel. Keď mi Kali, ktorý vtedy ešte nebol vydavateľ, v roku 1992 vydal moju prvú knižku Akozmia, pár ľuďom som ju dával s vysvetľujúcim dôvetkom: „Kamarát mi vydal knihu.“ A asi takto som to mal vo vedomí aj pri všetkých ostatných knižkách, doteraz. Ku knihe vydanej u Kaliho som teda prišiel akosi ľahšie, bez prechodu cez brány neskoršej súťaže Poviedka. Kali bol totiž náš spolužiak na vysokej. Starší kamarát. Lebo bol od nás starší, mal vtedy dvadsaťpäť a po čase v Luxorke (áno, vtedy ešte bola) oslávil dvadsaťšestku, ale starší kamarát myslím hlavne v tom zmysle, že to bol nezávislý samostatný človek, ktorý sa na rozdiel odo mňa, študenta bývajúceho u rodičov, pretĺkal a živil sám: muž so životnými skúsenosťami, mal za sebou povinnú vojenskú službu (absolvovanú za komunistického režimu) a skončené dva alebo tri roky vysokej chemickej školy, odkiaľ odišiel, aby sa mohol venovať tomu, čomu chce. Ešte aj to vo mne vzbudzovalo istý rešpekt a údiv, veď Kali zvládal na vysokoškolskej úrovni predmet, ktorý býval na strednej pre nás, „humanitne“ orientovaných, nočnou morou…

Keď prišiel na prijímačky na odbor slovenčina – poľština, mal už dávnejšie preštudovanú Štylistiku profesora Mistríka, ktorá na nás ostatných ešte len čakala vo vyššom ročníku, a ako jediný z nás aj Dejiny poľskej literatúry, čo v tých časoch vyšli v Tatrane (raz to spomenula naša ročníková vedúca, Kali sa tým sám nechválil). Aj tak ho vtedy, ešte počas skapínajúceho komunistického režimu, nevzali na prvýkrát. Začal teda spočiatku chodiť na prednášky, o ktoré mal záujem (samozrejme, z literatúry a ešte z historickej jazykovedy) dobrovoľne, zo záľuby. Bol neporovnateľne skúsenejší aj literárne. Keď sme na seminár dostali zadanie napísať vlastný text na nejakú tému a diskutovali sme o ňom, zdalo sa mi, že Kali posudzuje texty ako profesionálny redaktor. Najskôr sa vždy usiloval text žánrovo „zatriediť“. Bol kritický a zacielil na – pre mňa nebadané – detaily. Všímal si v texte to, čo bolo pre nevycvičené oko neviditeľné.

Na seminári teórie literatúry u profesora Jána Števčeka mal Kali referát o ťažkotonážnej teoretickej práci Romana Ingardena Umělecké dílo literární (ak ma pamäť neklame a nebol to náhodou referát o Mukařovskom) a spomínam si, ako na otázku profesora Števčeka vytiahol Kali skobu na kľúče a vysvetľoval, ako sa táto skoba pre neho môže stať estetickým objektom. Ale zasa žiadna suchárina, to všetko totiž bývalo u Kaliho neoddeliteľne spojené so „srandou“, s absurdným humorom a patafyzikou, o ktorej som netušil, čo by to tak malo byť. Keď som teda na schodisku Filozofickej fakulty Kalimu povedal, aby ma zapálil pre idey patafyziky, vrtko vytiahol z vrecka zapaľovač. Vzápätí nás lanáril do kaviarne, ktorá v tých časoch nosila meno Krym, vyhlasoval, že ideme písať literárny manifest. Bývali to vskutku orgie: „Kávu a sódu, nech to para tlačí!“ Keď som sa už chcel rozlúčiť, vravieval som, že idem písať esej…

Zo slovenských spisovateľov si vtedy vysoko cenil Leopolda Laholu, jedného z autorov, ktorí boli za komunistického režimu vymazaní a ktorého meno sme vtedy – nečudo – po prvý raz počuli práve z Kaliho úst. Mal veľmi rád dve knihy Pavla Hrúza zo šesťdesiatych rokov (iné vtedy ešte ani neboli) či knihy Jána Johanidesa. A keď ich prózy o niekoľko rokov vydával on sám, musel to pre Kaliho byť splnený sen. Požičal mi veľkú brožúru textov Borisa Viana v českom preklade, ktorú za komančov ilegálne vydala Jazzová sekce. Budúci vydavateľ skrátka dýchal literatúrou, orientoval sa v nej a mal úplne jasno v tom, čo pokladá za hodnotné. A sám tiež písal. K vydavateľstvu ho to ťahalo už na škole – mal leví podiel na svojpomocnom literárnom časopise Maternica. A po lekciách poľštiny sa hneď pustil aj do prekladania – do Maternice preložil značne drsnú poviedku poľského spisovateľa Mareka Hłaska. Nečudo, že práve tento „poľský James Dean“, spisovateľ – vyhostenec žijúci na hrane, konfrontujúci sa s tvrdou realitou, bol Kalimu blízky. Prekladal ho „realisticky“: keď potreboval konzultáciu ohľadom dajakého slovíčka, jestvuje predsa aj dobrodružnejšia cesta k spoľahlivejším zdrojom, než sú zaprášené slovníky. Kali zašiel na Hlavnú stanicu a počkal, kým pôjde nejaký Poliak, aby sa ho opýtal. Na škole našiel aj niečo omnoho cennejšie než všetky múdre prednášky profesorov a docentov – našu spolužiačku na spoločnú cestu životom. Školu už nepotreboval, zväzovala mu krídla – mohol sa vypraviť na cestu za svojím snom.

Tá cesta znamenala, že si Kali volí nie práve ľahký osud. Uvzato ide za svojím snom a čo je asi najdôležitejšie, robí to takým spôsobom, že plní sny druhým: autorom a v tých mnohých lepších prípadoch aj čitateľom.

Kaliho ponuka, že mi vydá knižku z próz, ktoré som v „maternicovom“ prostredí dal čítať jemu a svojmu spolužiakovi – kamarátovi s trošku tajomným pseudonymom Tom von Kamin, ma vtedy v roku 1992, samozrejme potešila, ale predovšetkým nesmierne prekvapila. Nestál totiž predo mnou vydavateľ, ale bývalý spolužiak Kali, ktorý mal obchod s platňami, spočiatku pouličný (ako som to v tých časoch vídal u bukinistov v Krakove) a neskôr už v malom kamrlíku. (Tie platne, to bola tiež istá etapa Kaliho cesty, lebo Kali je rocker; doteraz sa musím usmiať, keď si spomeniem, ako mi do telefónu verne napodobnil vibráciu temnej podladenej gitary Tonyho Iommiho). A Kali nám dvom frackom nechal pri tej knihe voľnú ruku – Tom von Kamin vybral texty a usporiadal ich (jeho dômyselnú architektúru som mu následne jediným zásahom pokazil) a napísal neformálny doslov, hravý a jemne ironický, takmer ďalšiu poviedku.

Pri nasledujúcich knižkách už Kali zapojil do vydavateľského procesu aj jazykovú redakciu – bolo už jasné, že na to, že som „slovenčinár“, sa neradno spoliehať. Nebol zasa celkom nekritický: vydal mi len to, čo sa mu páčilo, a texty, ktoré sa mu nepozdávali, nevydal. Ale myslím, že celkovo mal na moje textové hračičky nadmieru láskavé oko… Zakrátko vydal knižky ďalších maternicových autorov Mareka Vadasa, Toma von Kamina, Emana Erdélyiho a o chvíľu už rozšíril svoj vydavateľský záber na celú súčasnú slovenskú literatúru: nasledovali najprv mladí Pavol Rankov, Václav Pankovčín a ďalší a ďalší, no aj legendy (ako Kaliho vydanie súborného diela Lasicu a Satinského)… Do pár mojich neskorších kníh, ktoré vydával bez akejkoľvek podpory fondov na podporu umenia, umiestnil Kali so šibalstvom sebe vlastným logo zavýjajúceho vlka s poznámkou: „Kniha vychádza vďaka finančnej podpore Neštátneho fondu kultúry Pro Horváthia“, čo bola Kaliho značka „na podporu vydávania pôvodnej tvorby T. Horvátha“. Bol to pekný žartík a zároveň pravda.

Kali vydanú knižku prinesie autorovi osobne. Tuším tridsať výtlačkov prvej knihy mi hipisácky doniesol domov vo veľkom ruksaku (azda v tom, v ktorom len pred krátkym časom nosieval na chrbte svoj obchod s platňami). Časovým strihom sa prenesme o dvadsaťdeväť rokov neskôr: Kali mi dovezie knižku, výber mojich próz pred činžiak, obaja máme nasadené respirátory. Sci-fi. Keď som tie texty z dávnych čias pre tú knihu redigoval, napísal som Kalimu: „Huch, akoby z hrobu vystúpila moja mladosť, ktorú som strávil písaním a čítaním.“ A Kali mi odpísal: „Mladosť-pochabosť a zrazu dnes abrahámoviny, no to je svet!“

Kali vždy po očku pozoruje autora, ako po prvý raz berie do ruky svoju novú knihu. Má neskrývanú radosť z toho, keď niekomu urobí radosť.

Spomeniem ešte jednu úžasnú, celkom neoficiálnu „spoluprácu“. Pred takými šiestimi-siedmimi rokmi objavil Kali v pozostalosti Kornela Földváriho, svojho kmeňového autora a vzácneho kamaráta, doslova ostrov pokladov: vo fascikli s názvom „Posledná verzia“ našiel rukopis (strojopis) legendami opradenej, nikdy nevydanej knihy Výstrel v zrkadle. Tá bola v roku 1970 pripravená na vydanie vo vydavateľstve Smena, ale, samozrejme, za normalizácie bolo už nemysliteľné vydať ju. Knižku o detektívkach, dobrodružných románoch, westerne, horore a komiksoch, túto praktickú obhajobu presvedčenia, že čítanie má byť predovšetkým dobrodružstvom, vydal až Kali: po päťdesiatich rokoch ako jeden zo zväzkov zobraných spisov Kornela Földváriho. Kali mi vtedy ten vzácny rukopis so zažltnutými stránkami požičal, aby som si ho prečítal. Bola to obrovská zodpovednosť, držať v ruke jediný exemplár strateného rukopisu, toho, ktorý vlastnoručne na písacom stroji vygravíroval Kornel Földvári – doslova fyzická zodpovednosť: bol som akurát v robote a ani na okamih som sa od toho fascikla neodlúčil, vzal som si ho v aktovke aj k pisoárom. 

Spomenul som, že náš spolužiak Kali, človek literatúry, sám písal. V ktoromsi rozhovore v dajakom časopise či novinách to aj spomenul, že s tým nebol spokojný a rozhodol sa ako vydavateľ dať šancu iným, možno talentovanejším. Za našich školských čias mi Kali raz doniesol vo fascikli texty naklepané na stroji – zopár svojich poviedok na prečítanie. Iste nešlo o to, aby mu ich greenhorn „hodnotil“ alebo mu nebodaj „radil“. No keďže vedel, že aj ja som – slovami nášho spoločného kamaráta – „odvážny muž na písacom stroji“, amatér písania, tak myslím, že mi skôr chcel ukázať, ako píše on sám, či ako písal pred istým časom, skrátka vyjsť s kožou na trh. Ale cítil som sa tým teda dosť poctený… Spomínam si na realisticky písanú poviedku o chalanovi na vojne, ktorý v zelenom cestuje vo vlaku. Do kupé vojde dievčina, s ktorou si dobre pokecajú, kočka je celkom taká „správna“ (povie mu aj čosi v štýle, ak si na vojne nebol v base, tak si na vojne ani nebol). Potom odíde, dlho-dlho sa nevracia a vojačik je už vtedy stratený: vydá sa ju hľadať po celom vlaku. Vlak síce nikde nestál, ale dievčiny niet, chlapec ju dlho horúčkovito hľadá. Zmizla. Do realisticky vystavaného sveta vpadá čistá nemožnosť. No dôležitejšie je, že chalana to psychicky totálne rozvráti, šepká: Démon… to dievča…

Realistickú črtu chlapíka potulujúceho sa po zablatenom jarmoku vystriedala dosť šokujúca patafyzická poviedka, kde skoro každá veta rozbiehala nový príbeh, spomínam si na tulene nevraživo kraulujúce v bazéne. A potom poviedka, kde rozprávač navštívi mesto, v ktorom zomrel básnik, a márne ním blúdi, na básnika si nikto nespomenie. 

Z Maternice si spomínam na peknú pocitovú momentku o starej mame, za ktorou prichádza rozprávač (nechcem povedať Kali) na Vianoce, text písaný v jednej dlhokánskej vete, reč rozprávača sa prelína s maďarčinou starej mamy. Aj na poviedku o úteku, ktorá končí otvorená – výstrelom z revolveru na rozprávača od gangstríka.

O čosi neskôr som čítal tuším v Dotykoch poviedku, v ktorej hrdina spomína, aké mal v detstve problémy s ranným vstávaním; pred odchodom do školy si vždy ešte na okamih líha do postele aj so školskou taškou na chrbte a tento dej sa prelína s jeho snami. V závere sa hrdina rúti v aute v ústrety čelnej zrážke s kamiónom a zúfalo si želá, aby sa prebudil. Precízne skomponovaná vypointovaná poviedka, za akú by sa určite nehanbil ani Pavol Rankov.

Neviem, v akej miere Kaliho poviedky po toľkom dlhom čase prekrútila, pozohýbala moja pamäť, keďže som ich čítal pred desiatkami rokov, ani neviem, v akej miere bol Kaliho sebakritický postoj k vlastným dávnym poviedkam oprávnený, ale akokoľvek – azda o niečom svedčí, že si tie poviedky pamätám. Po tridsiatich troch rokoch.

Tomáš Horváth (* 1971, Bratislava)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK a pracuje v Slovenskej akadémii vied. Vydal sedem kníh beletrie – Akozmia (1992), Niekoľko náhlych konfigurácií (1997), Vražda marionet (1999), Zverstvo (2000), Divák (2002), Antikvariát (2004), Prízračné pátrania (2015) a päť literárnovedných štúdií. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka a za svoju tvorbu získal prémiu Literárneho fondu. Výberu z poviedkovej tvorby vyšiel pod názvom 14x Tomáš Horváth.