Jozef Heriban: Teším sa, že si raz na Železnej studničke zatancujem tango (rozhovor)

Jozef Heriban Jozef Heriban

Jozef Heriban má vo svojom bohatom životopise niekoľko položiek s prívlastkom bývalý. Jeho najnovší román Garážové Libertango je ale dôkazom, že ako spisovateľ je pri plnej sile a otvára v ňom mnohé dôležité témy.

Vo vašom románe citujete Apokalypsu, všeobecne známu ako Zjavenie Jána. Umberto Eco v Poznámkach k Menu ruže vysvetľuje, ako umiestňoval vo svojom románe časovo aj priestorovo opátstvo, kde potreboval hodiť mŕtvolu do kade s krvou. To sa dalo vyriešiť zabíjačkou, ale dej sa musel odohrávať v novembri 1327. Avšak prasce sa zakáľajú až s príchodom prvého snehu, tak umiestnil opátstvo do kopcov. No a ten sud s krvou sa u neho tiež odvíja od Apokalypsy (Zatrúbil druhý anjel a tretina mora sa zmenila na krv) a tá tvorí podľa neho pevný bod, ktorý nemohol zmeniť. Mali ste podobné pevné body, ktoré určili, že Garážové Libertango nemohlo byť iné?


V mojich prózach sa pravidelne objavujú citáty z Biblie. Súvisí to asi s mojou. mladosťou, keď som čítal Starý zákon aj Nový zákon. Potom v dospelom veku som Bibliu čítal znovu a znovu. Nakoniec to máme v rodine. Profesor Jozef Heriban, medzinárodne uznávaný biblista, bol bratranec môjho otca. Perfektne ovládal niekoľko jazykov a po misijnej činnosti v Japonsku sa vrátil späť do Vatikánu, kde pôsobil až do svojej smrti ako významná autorita blízka pápežovi.

Moje citácie z Apokalypsy sú vedomé, aj keď mi je jasné, že koniec sveta sa očakáva periodicky v každej dobe. Keď som sa rozhodol, že dominantná línia románu bude migrantská kríza v roku 2015, bolo rozhodnuté. Hlavnou témou prózy sa stalo putovanie, nomádstvo, hľadanie zeme zasľúbenej, v ktorej by sme mohli žiť so svojimi deťmi šťastne a bezpečne.

Niekoľko rokov som sa chystal napísať príbeh o argentínskom tangu. O jeho filozofii, o životnom štýle tanečníkov, o ich posadnutosti, o ich celoživotnej vášni. Tieto dve línie sa spojili a dá sa povedať, že dej románu sa musel odohrať v roku 2015 v garáži rodinného domu na ulici pri Železnej studničke, kde žijem už skoro tridsať rokov.

V románe v skratke opisujete históriu tanga, ktorá možno prekvapí, že jeho „hriešnosť“ pôvodne nespočívala v tom, že bolo, ako sa zvykne hovoriť, sexom na parkete, ale tancom mužov? Prečo sa to dnes už vytratilo? Vyskúšali ste si niekedy tanec s mužom?

Argentínske tango vzniklo na konci devätnásteho storočia, keď do Argentíny emigrovali milióny cudzincov. Taliani, Španieli, Nemci, Íri, Poliaci, Maďari, Slováci… Vo vnútorných dvoroch špinavých domov v Buenos Aires sa všetko premiešalo. Všetky piesne. Všetky tance. Všetky vplyvy. Írske, španielske, nemecké, talianske, poľské, domorodé aj kreolské. Melancholická melódia huslí splynula s flamencovými gitarami a nemeckým bandoneónom. Valčík a polka sa spojili s kubánskou habanerou a s africkými rytmami pouličných osláv. Tak vzniklo argentínske tango.

Hriešne bolo hlavne preto, že ho s mužmi tancovali v prístave La Boca prostitútky. Teda nie preto, že ho na začiatku tancovali muži bez žien. Táto tradícia mužského tanca sa v Argentíne stále udržiava v profesionálnych vystúpeniach.

Muži na Slovensku sú dosť netaneční a možno aj preto majú predsudky. Grécki muži, ktorí sú podľa môjho názoru oveľa mužnejší, to neriešia. V gréckych krčmičkách spolu tancujú sirtaki. Niekedy som ho aj ja tancoval s Tami a Babsy. Musím sa k tomu znovu vrátiť. Rovnako to neriešia ani muži v Argentíne. Ja som zatiaľ neskúšal tancovať s mužom a asi sa to ani nestane. Jednoducho rád tancujem so ženami.


Na inom mieste sa pýtate „Môže literatúra zachytiť moment, keď tanguero opúšťa tento vystresovaný svet a stúpa k nebu? Keď splynie s vášnivou hudbou?“ Tango som nikdy netancoval, ale mám skúsenosť s obtancovaním Parku kultúry a oddychu v rytme valčíka, takže rozumiem tomu vzletu, avšak nie je ten kľúč práve v tom, že tak ako vôňa aj slová nás dokážu pocitovo preniesť do podobných zážitkov?

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 110 zobrazení