Až príliš…

Často sa mi zdá,

že si nado mnou

až príliš vysoko,

možno to tak má byť;

vždy je lepšie byť nižšie

a vyhnúť sa bleskom  — treskom

na vyšších poschodiach

s lóžami nad javiskom;

nechcem sa šplhať

pomocou cudzích rúk

do priestoru  jalovo-štýlových  zón,

radšej budem na zemi oberať

 ovocie z mojej záhrady

bez chemických prísad,

aj tak sa obaja  napokon

stretneme v tmavom podpalubí,

v ktorom vypli  večné svetlo;

a vtedy  ti to poviem…

naše výšky

sa vyrovnali do polohy

šachovnicového  patu, 

dáme si ešte  

po jednom ťahu,

aby sme sa obaja vyhli

Kosovmu poľu  v stoji

a nie v skrčenom ľahu.

Človek je taký…

(pamiatke Milana Lasicu)

Z diaľky sa vidí všetko malé,

darmo sa nútiš napnúť zrak,

nič nie je také dokonalé

i veľké je zavše ako mak;

kde sú tie naše skryté pramene,

čo krištáľovo svietia prostred noci,

čakáme na správny čas ako znamenie…?,

paradox žitia – vrava sa neraz s tichom spája,

aj oči naše vidia v hustej tme,

sme v jednom bytí  akoby dvaja;

tlaková výš je často nízka…,

nad lesom krúžia  nemé vtáky,

chceme ich vidieť celkom zblízka,

neraz aj to, čo je nad oblaky,

platí to Tvoje – človek je taký… .

Ešte…

Ešte je horská úžina                                                                                               

sýtym slnkom vyhriata,                                        

aj plodonosná  nížina                                            

 je po daždi od blata;

ešte  je voda ľudská

s vesmírnym rodokmeňom,

a v skalných priesmykoch

sa kamzík v snehu pľuská,

fosforeskujúce oči divých mačiek

sa v nočnej záľahe vyšplhali

na vodný palác plný korytnačiek…;

systém ako poriadok sa zavše zrúti

ako rozliate víno v krehkých pohároch,

priezračná voda sa neraz kalnavo zmúti

ako čierny plášť   na suchých konároch,

predtým číru rieku dnes

ani zdravé oko nevidí…;

padá starý svet  —

 semeno jariny neklíči,

prestala rodiť 

(pra)materská  matéria

a nanovo nastal čas,

keď moje pero zakričí –

zastav na rázcestí ciest ,

na ktorom batéria

nabíja do svojich útrob

semeno  áronu… .

Nehľadaj v smradľavom džbáne

skrytú arómu.

    

Rozochvenia

Dlhý prúd čiernych mravcov —

rozmary chvenia tela i duše,

 dostávam spŕšku iskier do stavcov

a nevedno kam vtedy  s nimi  klušem;

v iskrení dnešného poludnia

moje oči  ju hľadajú,

netrúfnu sa pozrieť na ňu zblízka,

 hladina môjho zraku je zrejme nízka;

paleta dňa sa rozprestrela do ružova,

vietor sa skrútil do podoby draka,

darmo sa pokúšam odohnať ho znova…;

už vidím to dievča – od rána ma láka,

má slnečné šaty a horúce oči,

vystreté ruky  mi zrazu ponúka,

čakám na vodu, aby mi

schladila horúce dlane;

v pokojnom rytme  sa deň kráti,

tichý večer   sadá na zem,

a ona  akoby nebadane

odišla vedno s horúcim dňom,

možno sa s ním dakedy vráti.

Tiché verše

Na hladine ticha                                                 

kmitajú nočné motýle,                                      

na krídlach vážky                                               

sa ticho vystiera

a jeho závoje jak

staré jazdy spanilé

vítajú nové ráno

s úsmevom frajera;

deň vštepil si pod kôru

kúsok radosti,

aby výhonok rašil

tichým úsmevom,

večer zas vystrel si

unavené kosti,

na lístok napísal

čo aj predvčerom;

do ticha vkladáš

svoje letokruhy,

pod jeho hladinou

nájdeš, čo si stratil,

na plátno nanášaš

farby nemej dúhy,

zo skrytej zásoby

kúsok ticha dá ti;

doznel aj matný hlas

mĺkvo tichej hory,

ty v tajnej komnate

tiché verše tvoríš…

Zbohom

Tak buď zbohom,

môj zabudnutý kraj…;

z jeho očí kvapká slaná slza,

pozvoľna sa dotýka boľavých rúk,

sú na nich stopy kameňa a hliny

rozpadnutej na stvrdnutých dlaniach…;

buď zbohom a ostaň tu bez nenávisti

bledej ako vyschnutý strom ;

odchádzam vedno so zapadajúcim slnkom,

nechávam ťa stáť na tom istom mieste,

meravé pohľady tvojich očí mieria na mňa…;

chcel by som ešte aspoň na chvíľu stáť

len tak – a vypiť tvoju sladkú nehu

až do dna – ešte raz a vedno s tebou;

sklamané vrátka na starom dvore

škrípajúc vyslovia moje zbabelé slová…,

počúvam matný hlas plačúcich spomienok

zamknutých v starej prázdnej drevárni

a za ňou slamený panák škrie sa mi za chrbtom…;

nuž buď zbohom – môj  ľuďmi zabudnutý kraj

a neplač za mnou …

František Ruščák, CSc., (* 1941 Jankovce, okr. Humenné) je slovenský jazykovedec, emeritný vysokoškolský učiteľ a básnik. Bol učiteľom na Základnej deväťročnej škole a na Strednom odbornom učilišti v Humennom, v roku 1975 sa stal pracovníkom Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, od roku 1988 bol vedúcim katedry. Pracoval ako docent a neskôr ako mimoriadny profesor až do odchodu do dôchodku v roku 2009. Vydal tri básnické zbierky – Láska má tvar štvorrozmerný, So sebou a s vami a V množine života. Štvrtú zbierku pripravuje na vydanie.

 218 zobrazení