Gabriela Rakúsová: Zátišia nielen vo výtvarnom umení (recenzia)

Dyptychy Dyptychy

Michael Donhauser

Diptychy a iné

Preklad: Rudolf Jurolek

Kordíky, Skalná ruža, 2023

Kniha Michaela Donhausera (1956) Diptychy a iné je jeho druhá vydaná v slovenčine. Prvá – Brečtan – vyšla rovnako v Skalnej ruži (r. 2018), okrem toho jednotlivé básne publikoval v niektorých slovenských literárnych časopisoch. M. Donhauser študoval teológiu, germanistiku a romanistiku, debutoval v roku 1986 a odvtedy vydal vyše 20 básnických, prozaických a esejistických kníh, za ktoré získal viacero ocenení. Tento rakúsky autor, významný básnik súčasnej, po nemecky písanej literatúry, navštívil Slovensko v roku 2011 na literárnom festivale Ars Poetica a v roku 2013 bol účastníkom Mesiaca autorského čítania v Košiciach.

            Michael Donhauser na rozdiel od svojej knihy Brečtan, kde uplatňuje prevažne prírodnú lyriku, v predmetných diptychoch siahol i po výtvarnom umení a hudbe. Vzhľadom na témy a motívy sú texty v tejto knihe usporiadané do štyroch častí: Sedemnásť diptychov, November, Straka, Texty podľa videí Judith Albert. Prvé dve časti vyšli pôvodne v Bazileji roku 2005. „Väčšinu diptychov autor napísal počas rezidenčného pobytu vo francúzskom prístavnom meste Saint-Nazaire v roku 2001. Cyklus November je výsledkom autorových poznávacích ciest po zámkoch a kláštoroch vo Východnom Vestfálsku-Lippe, […]. Báseň Straka bola inšpirovaná rovnomenným Monetovým obrazom, […]. Texty poslednej, štvrtej časti prekladového výberu vznikli v spolupráci so švajčiarskou videoumelkyňou Judith Albert, dosiaľ neboli publikované, autor nám ich poskytol z rukopisu.“ – vysvetľuje prekladateľ Rudolf Jurolek. (s. 69).

            Vizuálne by sme mohli usúdiť, že v knihe ide o krátke prózy, ktoré sa nekončia bodkou. Keď ich čítame, zistíme, že pozostávajú vždy z jedinej dlhej vety (podobne ako v Brečtane), ba v textoch vycítime rytmus, čo vyvracia našu domnienku o próze. Už v prvej do slovenčiny preloženej knihe (Brečtan) prekladatelia museli brať do úvahy vnútorný rým a nevšedný rytmus jeho veršov. V Diptychoch tiež zistíme, že absencia koncových bodiek môže mať zámer, že vyjadrené dojmy by mohli pokračovať ďalej. Z formových znakov tejto knihy objavíme poznámky prekladateľa, čo pre básnické diela nie je vždy typické. S bohatými poznámkami a vysvetlivkami sa najčastejšie stretneme v prekladoch M. Andričíka a najmä J. Zambora. Treba povedať, že pre čitateľa sú to spravidla veľmi prospešné časti.

            Vráťme sa však k rytmu, dlhým súvetiam a koncovým bodkám. Nielen tieto znaky platia pre Donhauserove texty v tejto knihe. V časti November ide o dva oddelené odseky, prvý sa končí dvojbodkou, druhý je bez interpunkčného znamienka na konci, kým v časti Straka obidva odseky sú ukončené bodkou a posledná časť obsahuje v podstate samostatné básne s nadpismi, pozostávajúce vždy z jedného zloženého súvetia ukončeného bodkou. Akoby lyrický subjekt uzavrel všetko, čo v knihe povedal. A uzavrel textom Vanitas II, čo môžeme chápať ako „obyčajné“ zátišie vo výtvarnom umení, ktoré tematizuje ničotu a pominuteľnosť, alebo (a je to v podstate detto) ak si slovo vanitas preložíme, značí márnosť, ale i márne súženie. Texty ako celok majú podobu denníka (napr. „Dnes, jedenásteho apríla, som opäť videl prvé lastovičky …“, s. 25), v niektorých častiach sa dá vytušiť algoritmus ročných období najmä tam, kde ide o prechádzky rozprávača po prístavnom meste v rôznych časoch dňa a v rôznych obdobiach roka. Útržky z dní alebo z jedného dňa vytvárajú dojem príbehu, ale v skutočnosti sú to opisy prostredí aj ľudí, dokonca používa aj číslovky na vyjadrenie počtu či rozmeru. Od celku prechádza k častiam, od pohľadu z balkóna na lode v prístave až po pohyb peši na trhovisko k jednotlivým druhom tovaru. Chce a vníma všetko – krajinu so zvukmi, tichom, priezračnú i zamračenú. Z technických záležitostí (napr. lode, lodná komora, hnacia skrutka, prístav) dokáže urobiť lyrický text pomocou výberu slov a jemnej reflexie i prírodných prvkov.

            Blúdi pozorovaním krajiny ako kamerou, od celku k častiam, od kombinácií videného po predstavy, asociácie a podobenstvá, väčšinou pozoruje zo stabilného miesta, z balkóna na 10. poschodí, ale aj pri chôdzi po uliciach. Opisy sú výborné, podrobné, čitateľ „má“ pred sebou plastickú farebnú mapu teritória, ktorým sa autorský subjekt pohybuje. „Kamera“ blúdi po krajine, autorov pohľad je výtvarný, akoby postupne fotografoval, načrtával či maľoval. To mu prináša veľa dojmov i asociácií – vyjadrení predstáv, čo sa asi bude diať alebo čo by sa mohlo ďalej diať, a to aj pri neživých objektoch (napr. lode v prístave). Na um prichádza otázka, či sa dá všetko to, čo autor pozorovaním opísal, nafotografovať aj namaľovať, ale „tak sa mi to javilo“ (s. 31). Nedá sa, lebo opis je popretkávaný detailmi, ktoré môže vidieť iba ľudské oko a cítiť môžu ľudské zmysly, a tak vytvárať predstavy a asociácie. Niektoré texty sú čisto lyrické (Donhauser je majster prírodnej lyriky) a také presvedčivé, realistické, že človek si povie – áno, aj ja som to už tak zažil (napr. s. 36 – 37).

            Osobitnú a osobitú časť knihy tvorí November. Ide o prechádzky po starých zámkoch, kaštieľoch a kúpeľoch. Sú nostalgiou lyrického chodca za minulým, čo síce nezažil, ale si to predstavuje v ďalekej minulosti, miestami tak vytvára aj príbehy, prozaické miniatúry. Ešte aj názov November dokresľuje clivotu za tým, čo bolo. Podobný spôsob stvárňovania použil aj v texte Straka, v ktorom sú vyjadrené dojmy z jedného Monetovho obrazu. Každá jeho čiastka vytvára u lyrického hrdinu predstavu minulých dianí v prostredí stvárnenom na obraze. Švajčiarska videoumelkyňa Judith Albert svojou tvorbou inšpirovala M. Donhausera k vytvoreniu textov podľa jej videí. Autorovi sa vynikajúco podarilo lexikou, štýlom „skopírovať“ videozáznamy bežného života. V tejto časti je v porovnaní s predchádzajúcimi viac reflexií, ktoré majú svoj základ v silnej predstavivosti a v asociáciách a podobenstvách. Tieto texty vari najviac z celej knihy pripomínajú príbehy, ktoré svojimi myšlienkami vyúsťujú do pocitu sna, opúšťania, zániku a výtvarným pohľadom tematizujú ničotu, márnosť a pominuteľnosť.

            Michael Donhauser je básnik, u ktorého sa v silnej miere spája talent so štúdiom, ktoré absolvoval. U prekladateľa a tiež básnika Rudolfa Juroleka zasa badať vzťah k poetike – témam a motívom, aké nájdeme v Donhauserových Diptychoch.

 100 zobrazení