Martin Vlado: Medové menčestráky (próza)

Martin Vlado martin vlado

          Haruki Murakami má v poviedke chlapíka, ktorý zaháňa smútok upratovaním. V byte má stále vzorný poriadok.

Pripomenulo mi to mamu.

Zomrela pätnásť dní po deväťdesiatych prvých narodeninách. Bola tu dlho. Privykol som si. Tak, že si neviem privyknúť, že tu už nie je. Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, napadlo mi raz v noci. Po viac ako dvadsiatich rokoch som si Vilikovského knižku znovu prečítal a prežil posledné roky s mamou. Namiesto úľavy (prečo som ju očakával?) sa dostavila opäť iba ťažoba.  

Bývali sme v bloku oproti univerzite. Z okien nášho bytu bol výhľad na profesorovu pracovňu. Profesor bol vedúci katedry matematiky a mama na katedre pracovala ako sekretárka. Starala sa o troch chlapov, otca a mňa s bratom, mala sa čo obracať. Profesor vedecky pracoval dlho do noci. Jedného dňa mu to nedalo a vyzvedal, čo zvykne mama tak neskoro robievať. Čítam, odpovedala mu a v mysli si rýchlo vybavovala nejaký titul z našej knihovničky, keby sa zaujímal o autora či názov knihy.

Nezaujímal sa.

Dnes viem, že mama, podobne ako muž v Murakamiho poviedke, sa upratovaním zbavovala napätia a úzkosti.

Pomáha to aj mne.    

Milan Kolcun, Košičanom dobre známy potulkár, mi na ulici, kde sme sa náhodou stretli, venoval svoju najnovšiu knihu. Starám sa o mamu, povedal som mu, keď sa ma opýtal, ako sa mám. Má alzheimera. Nikdy doteraz sme sa s mamou toľko nenasmiali a nenaplakali. Ani sme si nestihli všimnúť, kedy sa tragikomédia zmenila na drámu. Milan na to, že aj on doopatroval rodičov a že už teraz mám zabezpečený výťah do neba. Tak to stojí v Biblii.

Výťah nemáme. Bývame so ženou v prvorepublikovom pamiatkovo chránenom dome. Na prízemí. Na oknách sú mreže. Ako sme sa neskôr – už po kúpe bytu – dozvedeli, v deväťdesiatych rokoch tu býval mafián. Vraj sa aj strieľalo a tiekla krv.

Byt nás na prvý pohľad očaril.

Dýcha neuveriteľným pokojom, povedala moja žena.

Za bytom s výhľadom na profesorovu pracovňu mi bolo ľúto. Žiť v ňom by som však už nedokázal. Prežil som v ňom krásne roky detstva, dospievania, časť dospelosti. Ale aj ťažké dni a noci, keď mama ochorela.

Byt sme predali.

Predtým ho však bolo treba rýchlo vypratať. Časť nábytku sme darovali za odvoz, niečo skončilo v zbernom dvore. No zopár vecí nie. Medzi nimi medové menčestráky. Dostal som ich ako siedmak, možno ôsmak. Hanbil som sa obliecť si ich, také nohavice nosili iba dedkovia. Mal som ich na sebe iba niekoľkokrát cez víkendy na chate, potom som z nich vyrástol. Po celý čas viseli na drevenom ramienku v starej skrini.

Z bytu som chcel zachrániť aspoň sekretár, podobne ladenú malú závesnú knihovničku, ako aj niekoľko kusov nábytku a doplnkov v bruselskom štýle. O sekretári žena nechcela ani počuť. S ostatným súhlasila. Nakoniec som si zobral iba knihy, obrazy, porcelán a tie medové menčestráky.  

Návšteva sekáčov v rámci pravidelných prechádzok. Second hand – obľúbené miesto mojej ženy. Teraz aj moje. Viem presne, čo chcem. Putovanie po sekáčoch však neprináša žiadaný výsledok. Pre mňa. Žena si zakaždým odnesie zopár skvelých kúskov, a to ani vopred nevie, čo si chce kúpiť. Bolo to v piatok, keď sme zase raz na potulkách za medovými menčestrákmi stretli kamaráta – básnika. Pozval nás do obľúbenej krčmy, dávno sme sa nevideli. Mal na sebe hrubé sivé menčestráky, hoci bol koniec augusta. Žil sám, obliekal sa len tak ledabolo. Priznali mu štipendium na knihu, a tak si vyrazil do mesta. Aké šťastie, že som vás stretol, nebudem piť sám, potešil sa. Žena sa zdráhala, ale nakoniec šla s nami. Kamarátovi som sa zveril so svojím trápením. V Miškolci majú, radostne mi oznámil. A vysvetlil, v ktorom sekáči. A naozaj medové? Neveril som vlastným ušiam. V Miškolci žila jeho sestra – to sme vedeli. Ale vedeli sme aj to, že básnik má divokú fantáziu. Do pol hodiny sa tak opil, že s ním už nebola žiadna rozumná reč. To najpodstatnejšie som sa však dozvedel. Rozlúčili sme sa. Luxusný sekáč na Hlavnej bol ešte otvorený. Pútač vo výklade oznamoval „Šťastnú hodinku“. Vošli sme. Žena tentoraz obišla naprázdno. Ja som si v päťdesiatpercentnej zľave kúpil levisky. Tú značku som nenosil, odkedy padol socializmus a zrušili Tuzexy. Šťastná hovadinka, povedala moja žena pri pohľade na rifle. Závidela. Kupoval som si ich s predsavzatím: kým ich nezoderiem, nezomriem.

Do Miškolca sme sa vybrali nasledujúci deň. Pravidelnou autobusovou linkou, skoro ráno, keďže bola sobota. Básnik nefantazíroval, ten sekáč, tak ako nám ho opísal, tam naozaj bol. Nemali v ňom jediné menčestráky. Zato žena bola vo vytržení. Akurát sa jej nepozdávali ceny. Sú vo forintoch, vrátil som ju do reality. Zameniť eurá nám nenapadlo. Žena na pult pred postaršiu čipernú Maďarku vysypala za hrsť mincí. Tá sa až nechutne potešila. Určite nás ošmekla. Ale kašľať na to, sme predsa na výlete. Ďalšie sekáče sme teda pustili z hlavy. Hlavná vec, že žena bola spokojná. Aby mi nebolo ľúto, vzala ma na koláčik.

A potom sa to stalo.

Vyšli sme z cukrárne, oproti nám kráčal mohutný, dvojmetrový chlapisko. V nemom úžase som k nemu vystrel ruku a namieril na neho prstom. Trochu sa zapotácal. Zastal a začal si ukazovákom ťukať na čelo. Vzápätí niečo vykrikovať. Chvíľu nám so ženou trvalo, kým sme identifikovali angličtinu. Nem tudok magyarul, povedal som, aby som odľahčil nepríjemnú situáciu. Chlapa to ešte viac rozhnevalo. Meriam meter sedemdesiatdva, zvrchu ma pozoroval zúrivým pohľadom. A vtedy zasiahla moja žena, hovorí celkom slušne anglicky. Pokojne mu vysvetlila, že sa mi páčia jeho medové menčestráky. Chlap sa začal usmievať. Nahlas sa rozrehotal. Objal nás a kdesi viedol. Proti našej vôli. Bránili sme sa. Ale nemali sme žiadnu šancu. Ocitli sme sa v reštaurácii. Neskôr v krčme. O hodinu v ďalšom podniku. Potom v ďalšom. Nakoniec sme skončili v kožených sedačkách baru luxusného hotela. A v noci vo vlastnej hotelovej izbe. Žena sa opakovane uisťovala, či je všetko vyrovnané, a neustále mu zdôrazňovala, že sme na odchode domov. Chlapík sa stále len rehotal, objímal nás, lial do seba a do nás alkohol. Odkiaľ je, opýtal som sa ženy, keďže moja angličtina je mizerná. Je to Angličan. Z Manchestru. Ozrejmila mi žena. Z vypitého alkoholu som stratil posledné zábrany a začal s Angličanom komunikovať po rusky. Z povinnej ruštiny som si zo školy predsa len čosi pamätal. Ukazoval som pritom na jeho nohavice, donekonečna opakujúc: i ja chaču takoje. Angličan sa rehotal akoby strácal aj posledné zvyšky zdravého rozumu. V jednej chvíli si uvoľnil opasok a začal si rozopínať gombíky na rázporku. Moja žena ani tentoraz nestratila duchaprítomnosť. Pokojne mu vysvetlila, že na jeho chuja nie je nikto zvedavý, a pokiaľ ide o nohavice, tie by mi boli asi veľké. Povedala asi veľké, čo Angličana rozveselilo do úplnej nepríčetnosti. Zdvihol moju ženu, postavil ju na stôl a prikázal jej, aby mu zatancovala čardáš. Poznám tanec, čo sa tancuje iba na zemi, povedala moja stále pokojná žena. Volá sa odzemok. Óuzimok, zopakoval Angličan. Spôsobne zložil moju ženu zo stola a hlasno zívol. Zosunul do kresla. A v tej istej chvíli aj zaspal. Žena ma začala presviedčať, aby sme rýchlo zdrhli, ja jej nato, že máme predsa zaplatenú izbu, môžeme sa, napríklad, hneď teraz pomilovať. Tak sme sa handrkovali, až to ženu rozčúlilo a išla si ľahnúť. Usalašil som sa vedľa Angličana. Ukazovákom a prostredníkom ľavej ruky som sa pevne zakvačil za pútko jeho medových menčestrákov.

Keď som sa prebudil, Angličan vedľa mňa nebol. V bare bolo živo. Všetky stoly a miesta pri barovom pulte boli obsadené. Moje certiny, ktoré som dostal od rodičov na promócie, čo je vyše štyridsať rokov, ukazovali šesť minút po polnoci. Čudoval som sa, že ma tu nechali takto drichmať. Pozviechal som sa a šiel sa k baru presvedčiť, či je všetko zaplatené. Bolo. Kráčal som hore schodmi na izbu za ženou, keď som si odrazu uvedomil, že v ruke zvieram pútko z Angličanových medových menčestrákov.

V autobuse cestou domov mi žena rozprávala, ako v jednom sekáči natrafila na rifle s odtrhnutým pútkom. Sedeli jej ako uliate, ale nekúpila ich. A mala si, povedal som. Mala by si rifle s príbehom. Aj tak by to bolo veľmi zvláštne, ak by sa niečo také už niekedy predtým udialo, namietla žena. Ale ja som trval na svojom. V životoch ľudí sa odohrávajú stále tie isté príbehy. Aj keď z pozície aktérov či pre náhodného pozorovateľa sa môžu javiť celkom ináč. Samozrejme, mám na mysli iba príbehy, ktoré za niečo stoja, zdôraznil som. Žena na mňa čudne pozrela, poklepala si prstom po čele a zavrela oči. Tri dni budem sám. Žena často chodieva na školenia, semináre, kurzy, konferencie, kongresy, sústredenia, workshopy. V pondelok odchádza na školenie do Bratislavy. Iba pre možnosť predstaviť si, ako vyzerá pred takouto pracovnou cestou. Asi takto: Som taká šťastná, uhnite mi všetci z cesty!

Pre istotu som zavrel oči aj ja.    

Celý prvý deň som si čítal Murakamiho poviedkovú knihu Slepá vŕba a spiaca žena. Na druhý deň pred raňajkami som si prečítal poviedky Svätojánske mušky a Špagetový rok. Čítam na preskáčku. V poviedke Špagetový rok píše Murakami o roku 1971. Mal vtedy dvadsaťdva. Ja dvanásť.

Podvečer som bol na prechádzke.

V mojej detskej izbe bola tma. Ale v kuchyni s výstupom na malý balkónik sa svietilo. Vykláňala sa z neho mladá žena a do ulice zavolala moje meno. Pod balkón pribehol asi desaťročný chlapec. Žobronil ešte aspoň o pol hodiny. Najviac pätnásť minút, povedala prísne mama a zabuchla balkónové dvere. Hral sa s kamarátom vo voľne prístupnej univerzitnej záhrade. Na miestach, kde bolo kedysi volejbalové ihrisko. Tam sme od novembra do februára mávali ľadovú plochu. Sezóna začínala na moje meniny a končila sa mojimi narodeninami. Klzisko s Technickými službami mesta vybavoval každoročne otec, funkcionár mesta.

Pridal som do kroku.

Odkedy mi zomrela mama, chodievam rýchlejšie.

Ani nie o pätnásť minút som bol doma.

Sú to iba veci, hovorieva moja žena, keď nechtiac spraví nejakú škodu. Napríklad pri umývaní riadu nechtiac odtrhne uško na mojej obľúbenej šálke. Alebo pri krájaní veľkým kuchynským nožom nechtiac zareže do dosky linky. Alebo nechtiac vysávačom obíja prahy v celom byte, lebo je nechtiac lenivá sa zohnúť a vysávač z izby do izby preniesť. Pri žehlení mi nechtiac spáli košeľu a povie: Sú to iba veci. Vraví, že je založená duchovne. A keď jej nechtiac poviem, že matéria je výsledkom ducha, ona na to, že radšej má zážitky.

Dnes sa vráti zo školenia.

Bol teplý septembrový večer. Sadol som si na lavičku pri našej hrobke. Brat, otec, mama. V jednom z vreciek levisiek mi vytrvalo vyzváňal telefón.

Prebudilo ma ostré svetlo bateriek.

Nado mnou sa skláňali dvaja muži v uniformách, jeden v civile – asi správca cintorína, a moja žena.

Pomohli mi pozviechať sa z hrobky.

Putoval som do blázinca.

Na susednej posteli spal mladý blázon. Ráno mi porozprával o svojej veľkej túžbe. Bol taký mladý, že túžil iba po jednom: pomilovať sa s dievčaťom.

Čakal som, že sa ma opýta po čom túžim ja, starý blázon.

Neopýtal sa.

Martin Vlado (1959) žije na dôchodku v Košiciach. Vyštudoval Hutnícku fakultu VŠT. Pracoval ako sanitár v nemocnici na pražských Vinohradoch, po návrate do Košíc ako vedecký pracovník v Ústave experimentálnej metalurgie SAV, viac ako tridsať rokov pôsobil na Technickej univerzite. Zaoberal sa technológiami tvárnenia kovov a ich aplikáciami pre priemysel a výtvarné umenie. Píše poéziu a prózu; naposledy básnická zbierka záznam (2020) a zbierka poviedok Lomová mechanika (2017), ktorá bola preložená do poľštiny. 

 90 zobrazení