Michal Harpáň: Dáša: (aj) sonety

Dagmar Mária Anoca vydala básnické zbierky Knihy rozlúčok (1985), Synonymia (1993), Ročné obdobia (1996), Melanchólia (2000). Stratený archetyp (2014), Renesančný kruh (2017), výbery z básnickej tvorby Kniha stretnutí (1995) a Záhrada (2022).

Zbierka Stratený archetyp je v kontexte jej básnickej tvorby obsahovo najrozsiahlejšia a žánrovo najrozmanitejšia. Obsahuje cykly Stratený archetyp, Predstavy, Asertívnosť, Nácvik, Komparatistika, Jesenné japonérie, Nad albumom, Nespavosti a iné básne, Perfektibilné sonety a iné verše. V niektorých cykloch je menej básní (v cykle Predstavy 3, v Nácviku 4, v Komparatistike 2). Pozornejších čitateľov, presnejšie povedané znalcov jej básnickej tvorby môže prekvapiť príklon k niektorým ustáleným strofickým útvarom. Menej sa to týka básní v cykle Jesenné japonérie, ktoré pripomínajú strofickú formu haiku – síce sú trojveršové (vytlačené po dve na každej strane), ale nedodržiavajú tradičnú formu 17 slabík usporiadaných do troch veršov obsahujúcich 5 + 7 + 5 slabík. Sú v znamení významu slova japonéria, ktoré značí umelecký alebo ozdobný predmet japonského pôvodu alebo v japonskom štýle. Typologicky sú príbuzné s básňami zo zbierky Ročné obdobia, ale krátke, niekoľkoveršové útvary, často bez titulov, sú časté v celej básnickej tvorbe Dagmar Márie Anoca.

Inak je to s cyklom Perfektibilné sonety a iné verše. Sonet ako strofický útvar v jej predchádzajúcej tvorbe neexistoval. V slovenskej dolnozemskej poézii vôbec je zriedkavý – z vojvodinskej slovenskej poézie najviac sonetov napísal Pavel Mučaji, sonetový cyklus Medzi dvoma ohňami a ojedinelé sonety nájdeme aj v básnickej tvorbe Víťazoslava Hronca (najnovšie básnik svoju sonetovú tvorbu kanonizoval v knihe Sonety; z poznámok vidno, že napísal 21 sonetov (Hronec, 2021)), deväť sonetov napísal Juraj Mučaji, po dva sonety napísali Paľo Bohuš a Michal Babinka, jeden sonet Andrej Ferko, tri sonety Juraj Tušiak, po jednom sonete majú aj Miroslav Demák a Zlatko Benka. Viac o sonetovej tvorbe v poézii vojvodinských Slovákov možno vidieť v našej[ĽH1]  práci Sonetom v ústrety (Harpáň, 2004a). Najviac sonetov teda napísal Pavel Mučaji, (65; o jeho sonetovej tvorbe pozri našu[ĽH2]  prácu Kam vkročil Mučajiho sonet, Harpáň, 2004b). Typologicky, významovo a hodnotovo najucelenejší je Hroncov cyklus Medzi dvoma ohňami, pričom jeho sonet Rieka má najbližšie k petrarkistickému sonetu: ABBA BABA CDC DCD (hoci s „obráteným“ poradím rýmov v druhom štvorverší).

Z uvedeného vidieť, že niektorí básnici k sonetovej forme pristupovali cieľavedomejšie a zámerne (Pavel Mučaji a Víťazoslav Hronec). Iní zase sonet pochopili ako experiment: niekedy vydarený (Bohušove sonety Brieždenie Chmeliar z básnickej zbierky Sonáty pre sólo mlčanie a gajdy), a niekedy menej (Babinkove básne Prvý sonet ránaOktóber, v rukopisnej verzii Druhý sonet rána z roku 1973).

Sonet vo svojom dlhom vývine od stredoveku zaznamenal veľký počet obmien – dá sa povedať, že sa nemenil len počet veršov, 14. Ako kánon platí petrarkistický sonet 4 + 4 + 3 + 3, s alternáciou desať- a jedenásťslabičných jambických veršov s rozvrhom rýmov ABBA ABBA, CDE CDE (s prípustnými variáciami v trojveršiach). Druhý typ sonetu, s epigramatickou formou 4 + 4 + 4 + 2 (shakespearovský – abab cdcd efef gg, spenserovský – abab bcbc cdcd ee) je zriedkavejší. Na druhej strane platí, že nie každý štrnásťveršový básnický útvar možno označiť za sonet – musí mať aspoň náznak strofického členenia a buďto obkročný, alebo striedavý rým. Združený (párny) rým možno považovať za nesonetový z viacerých dôvodov: je to rým ľudových piesní, pričom sonet, napriek svojmu ľudovému prazákladu, je artistický strofický útvar.

O básnickej tvorbe Dagmar Márie Anocovej písalo viacero kritikov. V poslednom období poskytla najdôkladnejšiu analýzu Zuzana Čížiková v štúdii Symboly, mýty a archetypy v poézii Dagmar Márie Anoca (Čížiková, 2022). Už z titulu štúdie vidno, že autorka sa orientovala na výskum a interpretáciu problematiky symbolov, mýtov a archetypov v básnickej tvorbe Anocovej. Táto problematika v podstate patrí medzi ústredné a kľúčové typologické a sémantické súradnice poetky: výrazné zastúpenie má v zbierkach Stratený archetypRenesančný kruh, no prítomná je aj v troch predchádzajúcich súboroch, najvýraznejšie v Synonymii. Je pochopiteľné, že teoretickým a metodologickým základom štúdie Zuzany Čížikovej je teória archetypov, v rámci ktorej je najvýraznejším predstaviteľom Northrop Frye s monografiou Anatómia kritiky. Autorka štúdie však uvádza aj iných autorov, ktorí sa zaoberali problematikou symbolov, mýtov a archetypov – Mircea Eliade, Carl Gustav Jung, Marián Milčák, Soňa Pašteková, Miroslava Režná, Žarko Trebješanin, Jonathan Culler, J. Campbell, C. Lévi-Strauss či J. Meletinskij. Čížiková sa vo svojej štúdii osobitne nezaoberala cyklom sonetov, zo štrnástich sonetov interpretovala iba sonet Hranica II: „Našla som na zemi / svoju dušu sťa rozjatrená rana / a bola taká beznádejne pustá, že mi // pripadala ako dolnozemská pusta, / smútkom pooraná, krvavo-čierna pláň“, v desivo-temnej atmosfére (dominujú motívy ako sú čierny deň, rozjatrená rana, spálenisko, havrany) sa lyrický subjekt dostáva na ‚hranicu‘, resp. krajný bod svojho (re)produktívneho, plodného životného obdobia. Dozrievanie vníma(me) ako spaľovanie (zrenia plam, spálenisko) a výsledkom je zánik (popol) (Čížiková, 2022, s. 262). Interpretuje aj časť sonetu Nedorozumenie, v súvislosti s agátom ako symbolom. Autorka štúdie zdôrazňuje rodovú zložku básnickej tvorby Anocovej, archetyp ženskosti, čo následne teoreticky zovšeobecňuje: „Stratený archetyp je potom nenaplnený (životný) zmysel. Báseň sa tak stáva intímnym dialógom s vlastným podvedomím a poézia najvlastnejším bytostným médiom vysporiadania sa s vlastným vnútrom“ (tamtiež, s. 268).

Pri názve Anocovej sonetov je indikatívny prívlastok perferktibilný – táto lexéma neexistuje ani v jednom slovníku slovenského jazyka. Bez pochýb ide o poslovenčené znenie anglického a francúzskeho prívlastku perfectible, z čoho je v rumunčine vytvorené perfecţibil, ktoréby po slovensky mohlo mať podobu zdokonaliteľný, hoci ani to v slovníkoch nenájdeme. Do výberu Záhrada sú zaradené tri prvé sonety z cyklu Perfektibilné sonety a iné verše: Pensée du matin, Serail ako cesta Pastiersky motív.

Ako sa potom vo vzťahu k takto pochopenému archetypu „spravujú“ sonety z uvedenej zbierky? Tematicky a typologicky sa podstatnejšie neodlišujú od básní zo zbierky Synonymia, ako ani od prevažného počtu iných zo zbierky Stratený archetyp. Predsa však isté rozdiely možno evidovať: tie sú dôsledkom parametrov sonetu ako strofického útvaru, resp. sonetu ako formy/žánra, ako ho vo svojej monografii Vývin slovenského sonetu skúmala Nora Krausová (Krausová, 1976). Jednoducho povedané, sonet od básnikov vyžadoval, aby sa pridržiavali istých pravidiel, ktorých v jeho dlhodobom vývine nebolo veľa. Tieto pravidlá sú navonok formálno-technického charakteru: počet veršov, strofické členenie, tematicko-významová dvojdielnosť, rým. Sonet sa prevažne ustálil ako artistický básnický útvar s tematicko-žánrovou orientáciou na ľúbostnú (intímnu) a reflexívnu lyriku. Táto orientácia je charakteristická pre celú básnickú tvorbu Dagmar Márie Anocovej, čo samozrejme možno sledovať aj v uvedenom sonetovom cykle. Vskutku ide prevažne o voľný sonetový cyklus, bez zreteľnejšej nadväznosti medzi jednotlivými textami; nadväznosť nie je výraznejšia ani v prípade štyroch sonetov Hranica I, II, IIIIV.

Napriek tomu platí, že všetky sonety sú v znamení dvoch bytostných životných situácií. Nie náhodou sa poetka priklonila k osloveniu, k ty-výpovedi. Tak je to v sonete Pensée du matin („Zostal mi obraz v pamäti, / ako sa úporne tlačíš do dverí“), Tu („Netráp sa, že tvoj život je samé provizórium“), Serail ako cesta („Do rána vstupuješ ako do škatule s nápisom zhon“), Ako more k brehu („Pokým ty roznecuješ vo mne vatru, plamene“), Demeter („Však ako o ruži si o mne sníval“), Pozvanie do hry („Objímaš ma a máš horúce ústa“), Slobodná Európa už vysielať nebude, a my si pamätáme, keď vysielať začala („Milujem ťa a zrazu si mi zomrel v náručí“), Nedorozumenie („Na začiatku bolo všetko jasné: stál si v strehu“). Sebaoslovenie je prítomné v sonete Hranica II („Zobudila som sa do čierneho rána“).

            V celej básnickej tvorbe Dagmar Márie Anocovej možno sledovať dvojsmerný poznávací proces sakralizácie profánneho a opačnej profanizácie sakrálneho, hoci niekedy iba v náznakoch, ale aj celkom zreteľne, čo vo svojej štúdii interpretačne dôkladne podložila Zuzana Čížiková. Je vcelku pochopiteľné, že sa to prejavuje aj v sonetoch. Z tematického a žánrového hľadiska možno sledovať zdvojovanie intímnej a reflexívnej lyriky – ide tu o svojrázne reflektovanie intímnych paradigiem na jednej strane a zintímňovanie paradigiem reflexívnych na strane druhej. S tým súvisí jedna zo základných existenčných situácií súboru, situácia rozlúčky. V niektorých sonetoch možno totiž sledovať variácie lyrických spovedí z prvej zbierky Knihy rozlúčok. Jedna z týchto variácií predstavuje priebeh básnického diania v tlačenici ranného autobusu ako v sonete Pensée du matin, v ktorom je rozlúčka dočasná („ranné rozchody, večer stretnutia milé“); aj dianie v sonete Serail ako cesta prebieha „v raňajšom preplnenom autobuse“. Cestovanie autobusom je každodenná, dá sa povedať profánna situácia – ako taká je, vzhľadom na tematicko-žánrový kánon, „nesonetová“. S tým súvisí aj prienik hovorovej lexiky, miestami až expresívne hovorovej, do Anocovej sonetov: v Pensée du matin napríklad „čo ak ťa šéf aj dnes preverí“, „keď preplnený autobus už-už odletí“, v Pozvaní do hrybez ladu a skladu“, „hopkajú“, „oči šantia“, v Pastierskom motíve kopcuješ si nohami“. Možno sledovať aj inú nárečovú lexiku (škatuľa, blúza, bez ladu a skladu). Turcizmus ibrik, teda medený džbán na kávu, do slovenského nárečia v Rumunsku prenikol cez rumunčinu (ibric). Takúto pre poetku netypickú lexiku si možno vynútil aj rým („pálivé ako kus ľadu, / ktorý si deti otrhnú[ĽH3]  bez ladu a skladu“, „horúce ústa – na streche spústa“ – Pozvanie do hry).

Rozvrhy rýmov v Perfektibilných sonetoch sú rozmanité. Sledujeme tu niekoľko rýmových schém: striedavý rým ABAB CDCD EEF FGG (Pensée du matin, Krajina, Pastiersky motív, Hranica I, Hranica II), AABB CCDD EEF FGG (Stratený archetyp, Ako more k brehu, Slobodná Európa už vysielať nebude a my si pamätáme, keď vysielať začala, Nedorozumenie, Odveký reliéf), ABBA CDDC EEF GGF resp. EFEF FGG (Pozvanie do hry Hranica III, Hranica IV), ABBA CCDD EFE FGG (Demeter).

Rýmy ako zvukové opakovania sú stavebným prvkom sonetu, avšak v sonetoch zo zbierky Stratený archetyp sú časté aj iné opakovania, pre sonet menej príznačné. Máme tu synonymické opakovania v Pensé du matinkaždučký deň, každý“, v sonete Ako more k brehurozsvecuješ vo mne vatru, plamene“, v DemeterTy budeš bielym žrebcom, tátošom…“, v sonete Pastiersky motívpominú sa tiesne, sváry“, v Hranici I vysušili sa, scvrkli…“, „Napĺňajú ma strachom, úžasom“, v Hranici III ja som holá, pustá“; enumeráciu v Serail ako cestavypustil z nej šarkany, hviezdy, vlasatice“, v Demeterbralo, hrad“, v Pozvaní do hryhopkajú, šantia, prskajú smelo“, v Nedorozumenípribúda v nej neistota, zrady, hroby“, v Hranici IIIzaiskria, zmiznú, vzlietnu ti oproti“ v Hranici I kdeže sú snehy, ach, snehy, snehy“; epizeuxu v Hranici IVA čnie, čnie…“.

Básnická zbierka Stratený archetyp je kompozične a významovo rámcovaná úvodnou rovnomennou básňou a záverečnou básňou Mýtus, v ktorých sa tematizujú mýty o Ozirisovi a Ištar. Aj v iných básňach sa zjavujú mýtické súvislosti a osobnosti, čo v uvedenej štúdii významovo interpretuje aj Zuzana Čížiková. V sonetoch sa zjavujú nepriamo a participujú na téme smrti. Priamo uvedená mýtická postava v sonetoch je Demeter v titule rovnomennej básne. Nebolo to náhodou: Demeter bola bohyňou plodnosti zeme, pričom plodnosť patrí medzi základné témy poetky. Básnické dianie prebieha v podobe oslovenia („Však, ako o ruži skvelej si o mne sníval“) a odpovede („Ja nie som skromný kvietok, ale celé pole“, „ Do mňa zaseješ sny a pochováš beznádeje“). Významotvorne nosné sú v tomto sonete dva posledné verše:

                        Od nekonečna do nekonečne som zdanie len, no aj bralo, hrad,

                        Tu vykop studňu, postav dom a povedz prosto – mám ťa rád.

            Studňa je výrazným symbolom ženskosti, dom mužskosti; to očakávané „prosto – mám ťa rád“ stelesňuje túžbu po životnej harmónii. Je to aj ľúbostné vyznanie, nie také časté v básnickej tvorbe Anocovej. Ľúbostné vyznanie evidujeme aj v sonete Pensée du matin:

                        Uvi nám hniezdočko, zostaň pri mne navždy.

                        Ukry nás do dlane, vlož pod srdce chvíle,

                        ranné rozchody, večer stretnutia milé.

            V kontexte súboru ide o frekventovanú básnickú artikuláciu emocionálnej harmónie. Na ukážku ešte záverečné trojveršie zo sonetu Ako more k brehu:

                        Pokým ty rozsvecuješ vo mne vatru, plamene,

                        až kým – dva potoky – od  úžasu zbĺkneme

                        a zhoríme v nej – ako sútok – do lásky.

            Podobných básnických výpovedí je v sonetoch viac, napriek tomu ich však nemožno žánrovo určiť ako ľúbostné sonety. V každom prípade sa nedá poprieť, že v textoch máme do činenia s obrazmi ľubostného vzplanutia, neraz s náznakom erotiky, čo je v určitom kontraste s typologicky a žánrovo ucelenou poetkinou knižnou prvotinou Knihy rozlúčok – v tej prúd oslovení neprítomného lyrického ty prebieha v znamení tlmenej emocionality. Určite teda došlo k vývinovému posunu v básnickom stvárňovaní emocionality, k čomu azda prispela aj samotná sonetová forma, ktorá neraz (nie však nevyhnutne) implikuje emocionálnu zložku.

Napokon, emocionálna harmónia nepatrí medzi výraznejšie komponenty týchto pätnástich sonetov. Opakujeme, že nejde o sonetový cyklus, hoci niektoré sonety spájajú príbuzné existenčné situácie a formy poznania. I prienik všedných situácií do textu býva posunutý do semiotických polôh: motív autobusu z Pensée du matin je zo svojej priamej referenciality v Serail ako cesta premietnutý do podoby významového presahu. V tomto ohľade je signifikantné záverečné trojveršie sonetu:

                        Autobus uháňa, bezmocnosť v kolotoči rastie,

                        v tebe sa vzmáha modlitba ubolená:

                        vezmi ma, Pane, aspoň na chvíľu na kolená.

Netreba osobitne zdôrazňovať pointu celkového básnického diania prítomného v poslednom verši.

            Je tu však aj sonet s nezvyčajným titulom Slobodná Európa už vysielať nebude, a my si pamätáme, keď vysielať začala – ide o súvetie, jeho prvá časť je v budúcom čase, druhá časť v prítomnom a posledná v minulom. Lenže sonet je o čomsi inom, iba raz sa v ňom zjavuje tematická nadväznosť na titul („počúvaš BBC“). Sonet sa začína pôsobivým veršom, jedným z najkrajších v kontexte poetkinej tvorby: „Milujem ťa a zrazu zomrel si mi v náručí“. Touto výrazovo neutrálnou výpoveďou sa otvára jedna zo základných existenčných situácií lyrického subjektu: protikladná súvzťažnosť lásky a smrti. Po úvodnom verši nasleduje existenčný výsledok toho protikladu: „akože moje lono teraz nehou vypučí“. V súvise s týmto sa môžeme odvolať na formuláciu Zuzany Čížikovej: „Archetyp vnímame ako stálosť a nemennosť, jeho strata evokuje premenu, nestálosť a aj zánik pravzoru, prazákladu ženského. Archetyp matky (forma) sa nestáva aj skúsenostným materiálom (materstvom); ale predsa nemôžeme tvrdiť, že je tento praobraz úplne prázdny. Ak je obsahovo naplnený len vtedy, keď je individuálne uvedomený (prežitý, spracovaný), tak je to aj v tomto prípade. […] Stratený archetyp je potom nenaplnený (životný) zmysel. Báseň sa tak stáva intímnym dialógom s vlastným podvedomím a poézia najvlastnejším bytostným médiom vysporiadania sa s vlastným vnútrom“ (Čížiková, 2022, s. 268).

Ženský princíp sa u Anocovej zjavuje v rozličných obmenách symbolov, mýtov a archetypov. Jedným z nich je symbol bieleho agátu. Možno ho evidovať vo viacerých básňach, aj v sonete Nedorozumenie: „A ja – agát biely nemo stála som, / čakala som na úrodu, rozvoňaný sladký strom“. Ono čakanie však vyúsťuje do extrémne defetistickej predtuchy:

                        Čo ak som len do klbôčka zachuchlená zem,

                        pribúda v nej neistota, zrady, hroby –

                        a do jedného, ach bože môj, tak poľahky zaľahnem.

Lexika smrti je v kontexte básnickej tvorby Anocovej frekventovaná; bolo by nezvyčajné, keby sa nedostala aj do jej sonetov. V sonete Pastiersky motív, ktorý je azda najpôsobivejšou básňou cyklu. M[ĽH4] imoriadne účinná je už počiatočná iniciácia symbolu: „Na konári smútok sedí“. A ten smútok vystríha:

                        Nerúhaj sa, mĺkvo vraví,

                        proti smrti. Biele nite

                        tkajú v plátno ľudské stavy,

                        opustia ich, keď smrť príde.

V uvedenej strofe je básnické dianie zvýraznené oxymoronom „mĺkvo vraví“; v záverečnom trojverší je smrť personifikovaná:

                        Ako smútok na konári

                        kopcuješ si nohami –

                        Smrť – ty chlapček neznámy.

            Smrť, zánik života, je u našej poetky návratným motívom. V Hranici I je priamo explikovaný vo verši „Doháram za hrsť popola“, čomu v Hranici II zodpovedá verš „Dozrievam boľavo do popola – som spálenisko“. Nielen tieto priame pomenovania, ale takmer všetky obrazy v Hranici II sú súčasťou tejto významovej paradigmy zániku: „Zobudila som sa do čierneho rána“, „duša sťa rozjatrená rana“ , „smútkom pooraná, krvavo-čierna pláň“, „požiera ma, olizuje, spaľuje zrenia plam“ „odsúdená pustá roľa – nad ňou havrany letia nízko“, „padám do úplného dozretia“, „som pustatina, boľavá, nevidomá“, „oslepuje ma zrenia temný jas“. Oxymorické pomenovania „krvavo-čierna pláň“ a „temný jas“ ešte viac zvýrazňujú pochmúrne kognitívne situácie básnického subjektu.

Je samozrejmé, že podobné pomenovania sa zjavujú aj v iných sonetoch. Dôkladná klasifikácia pozitívnych a negatívnych básnických pomenovaní, tém a motívov v sonetoch by určite preukázala prevahu negatívneho významového pólu. Negatívne básnické pomenovania sú také silné, že neraz nadobúdajú metafyzický rozmer. Dvakrát sa stretneme so slovom ničota, raz je to ako paradox: „Pevný bod v ničote určite raz nájdeš“ (sonet Tu), druhýkrát tiež ako paradox, ale iného významového zamerania: „Len pole – posiate ničotou…“ (sonet Hranica IV). V prvom prípade ide o mierne ironické oslovenie iného subjektu („Netráp sa, že tvoj život je samé provizórium…“, „si mladý…“), pričom pevný bod v ničote nájde možno hneď zajtra a „možno len keď čas / nakreslí bodku za všetkým, / vrátiš sa do trávy, zasvietiš súhvezdím“. Tento posledný verš je zjavným perifrastickým pomenovaním hrobu a smrti. Záver básne sa však predsa len nesie v znamení životného povzbudenia: „Netráp sa, kým túhy napĺňajú um“.

            V druhom príklade je ničota vyvrcholením existenčnej bezmocnosti, čo sa prejavuje v trojveršiach:

                        A čpie, čnie, pyšne sa honosí

                        pach rozkladu dotieravý.

                        Daromne dvíham k nebu ponosy,

                        už sa viac nahlas neprivraví

                        srdce, čo mi svety otváralo dokorán.

                        Len pole – posiate ničotou – to ho má.

            Perfektibilné sonety Dagmar Márie Anocovej sú zo štrukturálneho, typologického a kognitívneho hľadiska pokračovaním v paradigme vývinovo-typologických súradníc symbolistického a postsymbolistického sonetu. Najvýraznejšie sa to hádam prejavuje v najkrajšom z perfektibilných sonetov, v sonete Pastiersky motív. Aj z verzologickej stránky je to najpravidelnejší sonet: striedavý rým, osemslabičné verše v štvorveršiach a v prvom trojverší (v druhom trojverší sedemslabičné), prevaha trochejskej zostupnosti. Prvá asociácia úvodného, inak vynikajúceho verša – „Na konári smútok sedí“ – je v znamení animizácie smútku (smútok ako vták), no v zásade máme do činenia so smrťou, s ubúdaním života. Smútok je jednou zo základných emócií (okrem tejto podľa kognitivistu Paula Ekmana existujú ešte šťastie, strach, hnev, znechutenie, pohŕdanie, prekvapenie a záujem). Vo svojej štúdii Sanskritská literárna teória a literárna veda to uvádza Róbert Gáfrik a ďalej upozorňuje, že ďalší kognitivista Oatley uznáva prvých päť emócií z Ekmanovho zoznamu, ktoré „človek môže prežívať bezdôvodne“ (Gáfrik, 2012, s. 83). Gáfrik takto definuje Oatleyho názor o súvise emócií s literatúrou: „Vychádzajúc z Aristotelovho argumentu o divadle, Oatley tvrdí, že emócie vyvolané v obecenstve sa dajú porovnať s emóciami postáv. Recipienti literatúry zažívajú emócie v literatúre tak, že prehrávajú vo svojej mysli simuláciu emócií postáv“ (tamtiež).

Sú to psychické stavy, neurobiologicky podložené, a sú individuálne v zmysle, že sa vždy prejavujú v rozličných podobách a v rozličnej škále intenzity. Smútok je tiež psychický, neurobiologicky podložený stav. Neviem, či je Aristotelova definícia tragédie najvhodnejšia pre konceptualizáciu smútku v lyrike, keďže smútok a jeho semiotické reprezentácie nie sú zakaždým nevyhnutne tragické. Napokon aj slová tragédia, tragický sa už používajú v takej širokej významovej škále, že pôvodná aristotelovská sémantika starogréckej „capej piesne“ je celkom v úzadí. Avšak smútok v básnickej tvorbe Dagmar Márie Anocovej tragický skutočne je, pretože takmer vždy súvisí so smrťou. V známej básni Ohrozenie zo zbierky Synonymia je verš, ktorý to dokonale vyjadruje: „prebýva vo mne smrť“. I v sonetoch „prebýva smrť“. Nemalý počet slov a slovných spojení sonetov pochádza z lexikálneho okolia smrti: vrátiš sa do trávy, zasvietiš súhvezdím, rád by si pre ňu nadvihol veko od truhlice, milujem ťa a zrazu zomrel si mi v náručí, tiché radosti a náhlych smrtí šok, čo ak som len do klbôčka zachuchlená zem / pribúda v nej neistota, zrady, hroby – / a do jedného, ach bože môj, tak poľahky zaľahnem, smrť – ty chlapček neznámy, doháram na hrsť popola, kostlivci zbierajú ma po poliach, dozrievam boľavo do popola, oslepuje ma zrenia temný jas, rozvinú smútočnú plachtu na zem, pach rozkladu dotieravý.

Na záver len stručné zopakovanie kľúčového poznatku: smútok v sonetoch, ale aj v celej básnickej tvorbe Dagmar Márie Anocovej, je tragický.

ČÍŽIKOVÁ, Z: Symboly, mýty a archetypy v poézii Dagmar Márie Anoca. Зборник Матице српске за славистикзу. 101, 2022, с. 257 – 271.

ČÍŽIKOVÁ, Z.: Hľadanie pravzoru. In: Dagmar Mária Anoca: Záhrada. Výber: Viera Benková a autorka. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2022, s. 92 – 110.

GÁFRIK, R.: Od významu k emóciám. Úvaha o prínose sanskritskej literárnej teórie do diskurzu západnej literárnej vedy. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2012.

HARPÁŇ, M.: Sonetom v ústrety. In: Literárne paradigmy. Nadlak – Bratislava: Vydavateľstvo Ivan Krasko – Vydavateľstvo Miroslava Demáka ESA. s.r.o., 2004a, s. 129 – 140.

HARPÁŇ, M.: Kam vkročil Mučajiho sonetom. In: Literárne paradigmy. Nadlak – Bratislava: Vydavateľstvo Ivan Krasko – Vydavateľstvo Miroslava Demáka ESA. s.r.o., 2004b, s. 141 – 149.

HRONEC, V.: Sonety. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2021.

KRAUSOVÁ, N: Vývin slovenského sonetu. Bratislava: Tatran, 1976.

ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ, M: Medzi dvoma ohňami. In: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca. Novi Sad: Fondacija za publikovanje doktorskih disertacija, Vojvodjanska akademija nauka i umetnosti, doktorske disertacije, knjiga 12, s. 58 – 68.


 

 100 zobrazení