Romana Antalová: Generačné bremená (recenzia)

Ivana Gibová, Babička Ivana Gibová, Babička

Ivana Gibová

Babička

Bratislava, OZ Vlna / Drewo a srd, 2023

Ivana Gibová má, zdá sa, patent na rebéliu. Systematicky si buduje vlastný literárny štýl, charakteristický sarkazmom, subverzívnym tónom a špecifickou „škaredosťou“, ktorý jej už priniesol niekoľko významných literárnych úspechov. Gibová bola dvakrát nominovaná na cenu Anasoft litera, dokonca za knihu Barbora, boch & katarzia získala cenu René. Jej anti-naladenie podčiarkuje aj fakt, že je jednou z autoriek kolektívnej publikácie Mastný muž.  

V najnovšej knihe Babička autorka pokračuje vo svojej typickej poetike, zatína do živého a neustále strháva chrasty hojacich sa boliestok. Jedna jazva prehlbuje druhú, je to už priam keloidná jazva, nevyliečiteľná, ktorá zostane do konca života a časom sa prehlbuje viac a viac. Protagonistka Magdaléna na pohrebe svojej matky spomína na svoje detstvo a dospievanie, v ktorom sa čas meria veľkosťou papúč. Spomienky Magdalény sú radené asociatívne, čo v kontexte pohrebu vyznieva absurdne, no veľmi efektne – prvé bozkávanie sa v pivnici či „pančuchy zarezané až do maternice“ (s. 27). Domov pre Magdalénu rozhodne nie je bezpečným priestorom, je asociovaný s detstvom prežitým s hrčou v krku, hanbou a absenciou zdravého súkromia, priskorým dospievaním poznačeným pohlavným zneužívaním, alkoholizmom otca a ambivalentným vzťahom k submisívnej matke.

Hlavnou príčinou všetkého je Babička, ktorá ako despotická matróna okupuje takmer každú Magdaléninu spomienku. Babička všetko premieňa na neznesiteľnú ťažobu a u protagonistky spôsobuje akýsi postbabičkovský-posttraumatický syndróm, je „führerom“, pojmom, absolútnou veličinou so zhubným vplyvom na celú trojgeneračnú domácnosť: Byt je Babičkin, a teda logicky aj pravidlá sú Babičkine“ (s. 16). Má právo zasahovať do najsúkromnejších detailov členov domácnosti, pasuje sa do pozície všemohúcej, „osvietenej“ Sabinovčanky, ktorá „nechodila debatovať medzi staré baby pred blok, to bolo pod jej úroveň“ (s. 35). Jej direktívnosť a nadmerná potreba mať nad všetkým kontrolu však, paradoxne, držia rodinu pokope – po tom, čo sa Babička odsťahuje do bytu svojej mŕtvej sestry, sa domácnosť rúca. Postupne starne, zabúda, pričom tento proces je vykreslený ako odpudzujúci, zbavený pozlátka. Stará sa o ňu dcéra Anetka: je to obetavá láska dcéry k matke, ktorá deti nikdy nechcela, v byte, ktorého steny sú zanesené patologickými rodinnými vzťahmi. Sú v nich zakonzervované generačné traumy.

Knihu možno chápať aj ako dokument známeho úslovia „korene nezaprieš“, čo platí pre Babičku, no rovnako aj pre Magdalénu. Babička, rodená východniarka, sa ruka v ruke s nastupujúcou senilitou vracia ku koreňom svojho nárečia, ktorým ako meštianka pohŕdala. Magdaléna-hriešnica v opitosti rozvalí dvere na byte ako v najhoršej detskej spomienke na otca, stáva sa však Magdalénou-kajúcnicou, keď sa ako starostlivá vnučka morálne obráti a Babičku, o ktorej začína uvažovať s empatiou, po smrti Anetky zahrnie opaterou. Tieto motívy poukazujú na akési podvedomé spojenie s rodinou, ku ktorej je hrdinka pripútaná pupočnou šnúrou – bolesťou. Gibová však Magdaléninmu obratu nevenuje veľa priestoru, čo nepôsobí organicky.

Celá kniha je rozdelená len na dve časti, pričom pre rozprávanie je charakteristická pomerne silná asociatívnosť. Text plynie dynamicky, a to aj napriek dlhým súvetiam. Má parametre spovede v zmysle „rýchlo to zo seba vysypať, nech to netlačí, presunúť bolesť na iného, podeliť sa“, čo súvisí s akousi masochistickou fascináciou bolesťou, horkou chuťou krvi z rozbitého kolena. Pasáže venované minulosti a súčasnosti sa v rozprávaní prelínajú, sú oddelené typom písma, a to pomerne nenápadne. To môže v istých momentoch spôsobovať myšlienkový chaos, pretože perspektívy sa miestami obmieňajú v rámci jediného riadka, avšak s ohľadom na „spovednú“ povahu textu ide o účinný postup. Pozadie čítania tvorí Němcovej rovnomenná próza, ktorej titulná postava je pravým opakom Gibovej Babičky, akoby babičkou z paralelného sveta. Výsledkom je hnus a odpor, no zároveň aj akási zvláštna príťažlivosť. Vo všeobecnosti platí: všetko je nechutné – dominancia, submisivita, flegmatizmus. Dospievanie, starnutie.  Čitateľovi najnovšej Gibovej prózy bez pochýb neunikne, že autorke nie je cudzia vulgárnosť. Ťažko povedať, či je tento štýlový register samoúčelný, azda je však aj samoúčelnosť legitímnym nástrojom vzdoru. Nestáva sa však nekonvenčnosť konvenčnou, ak sa systematicky opakuje?

 90 zobrazení