Etela Farkašová: Tajomstvá mladého Bajzu (recenzia)

Eva Maliti Fraňová

Tajomstvá mladého Bajzu

Bratislava, Slovart, 2023

Eva Maliti Fraňová pôsobí na našej literárnej scéne viac ako tri desaťročia. Prozaička, dramatička, prekladateľka, literárna vedkyňa a najmä v poslednom čase aj kritická publicistka má na konte dielo s pomerne stabilným tematickým okruhom, s charakteristickým, ľahko rozpoznateľným jazykom a štýlom, či už v prozaických alebo dramatických dielach.

Autorka vnáša svojimi prózami aj hrami do súčasnej slovenskej literatúry viaceré originálne motívy, ale aj svojskú optiku, akou nazerá na objekt literárneho záujmu, a takisto poetiku, vďaka čomu obohacuje našu spisbu, robí tak od svojich prvotín až podnes, čo dokumentuje aj jej román o Bajzovi.

K prínosom jej tvorby patrí podľa mňa dômyselné skĺbenie domácich literárnych tradícií s poetikou symbolizmu (predovšetkým ruskej proveniencie), čo je pochopiteľné vzhľadom na autorkinu bohatú prekladateľskú skúsenosť napríklad s dielom A. Belého, ktorého bravúrne preložila do slovenčiny. Ak aj u nej možno hovoriť o istom vplyve (aj) symbolizmu, treba zároveň povedať, že jej poetika je svojbytná a autentická. Autorka akoby sa pohybovala na priesečníku osvojených literárnych domácich i zahraničných tradícií a vlastnej, bohato rozkošatenej fantázie, s obľubou spochybňujúcej logiku všedného dňa.

Z jej textov vanie osobitá atmosféra, v ktorej hrá nezanedbateľnú úlohu princíp záhadna, občas i absurdna, a takisto princíp hry, presnejšie hravosti (neraz na hrane provokácie). Výrazne prítomné sú oba princípy v novom autorkinom románe Tajomstvá mladého Bajzu (kde sa to premieta aj do samotného názvu), ale vycítiť sme ich mohli aj v románe Kustódi / Arianina kniha (Slovart, 2017) alebo v ďalšom románe O príjemných pocitoch / Pavol Pálffy a Louise de Vilmorin. Príbeh rozpamätávania (Slovart, 2021) i v predchádzajúcich literárnych či dramatických textoch Evy Maliti Fraňovej.

V novom románe autorka stavila na svoju literárnu intuíciu i predchádzajúcu autorskú skúsenosť a odvážila sa, dodám, že solídne vyzbrojená vedomosťami jednak o protagonistovi románu, jednak o kultúrno-historickom kontexte, v akom sa odohráva jeho životný príbeh, vytvoriť román ako syntézu faktografie a fantázie. Myslím, že jej zámer sa podaril a vznikol sugestívny obraz mladého Bajzu, zodpovedajúci zachovaným dokumentom o živote, ale aj duchu samotného diela tejto osobnosti.

Postava svojrázneho, v mnohých ohľadoch svojhlavého spisovateľa a katolíckeho farára lákala autorku už dávnejšie, no prvé tvorivé stretnutie s ním sa uskutočnilo vo forme divadelnej hry Naše osvietené storočie alebo „cherchez la femme“ s podnázvom Komédia zo sveta myšlienok. To, ako sympatiu k osvieteneckej dobe s jozefínskymi reformami a obnovnými ideami v obci katolíckych duchovných pociťoval a vlastným dielom i životom prejavoval mladý Bajza pochádzajúci zo skromných vidieckych pomerov na severnom Slovensku, bolo pre Maliti Fraňovú natoľko podnecujúce, že sa k jeho príbehu nanovo vrátila a splnila si tak predsavzatie venovať mu rozsiahlejšiu prózu.

 Niekedy život ponúkne náhody žičiace autorským zámerom, v danom prípade to bola pre spisovateľku príležitosť pobudnúť ako prednášajúca istý čas v prostredí viedenskej univerzity, kde sa – tu už nešlo o náhodu, ale cieľavedomý výber – rozhodla študentom zaujímajúcim sa o slovenčinu priblížiť osobnosť Bajzu. Urobila to vskutku dômyselne – porovnávaním hrdinu Bajzovho románu Reného s Voltairovým Candidom, protagonistom knihy, ktorá si práve v časoch Bajzovho štúdia (v rokoch  1777 – 1780) na viedenskom katolíckom Pazmáneu našla cestu v nemeckom preklade aj do tamojších osvietených kruhov a ako autorka predpokladá, Voltairov protagonista mohol byť pre mladého slovenského klerika literárnou inšpiráciou…  

Uvedená metóda komparácie predstavuje výbornú možnosť, ako dostávať slovenskú dávnu alebo súčasnú literatúru do európskeho či prinajmenšom stredoeurópskeho povedomia. Zámer Maliti Fraňovej ako literárnej vedkyne a pedagogičky predstaviť prostredníctvom komparácie nášho obrodeneckého autora a jeho románovú postavu viedenskému študentskému publiku priniesol však dvojnásobné ovocie, zároveň totiž priviedol spisovateľku k prehĺbenému bádateľského záujmu o Bajzu a k rozhodnutiu výsledky svojho literárnohistorického skúmania premietnuť do vlastnej tvorby. A my už vieme, že to bol výborný nápad, lebo vzniklo dielo predstavujúce čitateľsky príťažlivým spôsobom autora prvého slovenského románu. Eva Maliti Fraňová ho zobrazila plasticky, uveriteľne ako človeka z mäsa a krvi, čestného, otvoreného novým poznatkom i skúsenostiam, duchovne zameraného, no zároveň vnímajúceho život v jeho pestrosti a komplexnosti ako jednotu telesného a duchovného.

V retrospektíve sa dozvedáme, že šikovný, nadaný, vedychtivý, no aj trochu naivný, sveta neznalý mládenec z dedinky Predmier odchádza študovať teológiu na želanie svojej matky, ktorú má veľmi rád. On sám si túži osvojiť nielen teologickú učenosť, ale rovnako silná je jeho túžba spoznávať život a porozumieť mu. Pomocou šťastných náhod i dobrých ľudí, a ako on verí, aj pomocou „Božieho prsta“ sa mu podarí aj bez väčších prostriedkov dostať zo svojej dediny do cisárskeho mesta, ba aj za brány Pazmánea. Tam sa priazňou osudu zoznamuje s ľuďmi, ktorí v ňom podporujú túžbu vzdelávať sa, ale aj – a to sa stane postupne pre Joža hlavným cieľom – písať knihy. Autorka v rámci svojej kompozičnej stratégie vychádza z možnosti, že sa hrdina náhodou zoznamuje s váženým a uznávaným vzdelancom pochádzajúcim zo Slovenska a pôsobiacim v cisárskej Dvornej knižnici vo Viedni – Františkom Adamom Kollárom, ktorý v románe mladého klerika takisto podporuje v jeho ušľachtilých ambíciách, zariadi mu voľný prístup do slávnej knižnice a usmerní ho pri výbere európskej klasiky, ktorú by mal budúci spisovateľ poznať.

Autorka zdôrazňuje fakt, že mladý Bajza sa nielenže chcel stať spisovateľom, ale rozhodol sa stať slovenským spisovateľom a svoj román napísať v slovenčine, ktorá v tom čase nemala uzákonenú podobu. Bol to nesmierne odvážny sen, ktorý sa napokon splnil a Bajza, neskôr už ako farár v Dolnom Dubovom, naozaj napísal prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti – a to v jazyku, ktorý sám vytvoril, vychádzajúc z nárečia svojho rodného kraja i ďalších zdrojov, ako autorka píše – „v samorastlej slovenčine“.   

Eva Maliti Fraňová v románe nekladie dôraz len na odvahu a priekopníckeho ducha mladého Bajzu, ktoré ho viedli k odhodlaniu ustanoviť slovenčinu za spoločensky (aj literárne) fungujúci jazyk, porovnateľný s jazykmi iných národov, ale ako rovnako priekopnícku a odvážnu podčiarkuje jeho ostrú kritiku jestvujúcich pomerov vo vtedajšej spoločnosti a v katolíckej cirkvi, a to predovšetkým kritiku celibátu, k čomu Bajza dostal prvé impulzy zrejme ešte v časoch viedenského štúdia. Je celkom pravdepodobné, že humanisticky orientovaný vzdelanec Adam František Kollár naznačil mladému krajanovi čosi aj o pomeroch vo viedenských a európskych katolíckych kruhoch, o takzvanom starokatolíctve a jeho pokusoch dosiahnuť zrušenie celibátu (bola to osobitá – Vatikánom neuznaná –  odnož katolíctva, ktorá ako jediná neprikazovala svojim duchovným celibátny sľub). Mladého Bajzu táto idea akiste oslovila aj vzhľadom na to, že by sa, sám silne zaľúbený, ocitol v neľahkej osobnej situácii budúceho kňaza.

Práve tieto dva momenty vysúva Eva Maliti Fraňová pri výstavbe románu a kreovaní jeho hlavnej postavy do popredia. Ako som už spomenula, hodne sa pri tom spoľahla na svoju fantáziu a intuíciu, ale vzhľadom na to, že v priebehu prípravy na písanie preštudovala množstvo dostupných materiálov o danej téme, autorsky sa pohybovala v priestore vymedzenom konkrétnymi overenými faktami. Románové epizódy sú síce produktom fantázie (v podobných prípadoch by sa mohlo hovoriť o historicky poučenej fantázii, resp. intuícii), no autorka ich podriadila zámeru vytvoriť v podstatných črtách osobnosť mladého študenta teológie tak, aby čo najvernejšie zodpovedala reálnemu Bajzovi. Dá sa povedať, že autorka v románovej postave Joža sprítomnila všetko podstatné, čo sa dozvedela o povahe, charaktere Bajzu tak z historických štúdií, ako aj z jeho románu o Reném a z ďalších jeho spisov.

Využívajúc právo na autorskú licenciu, Eva Maliti Fraňová necháva mladého klerika zažívať silné erotické vzplanutie k Renáte, krásnej a ušľachtilej moravskej dievčine zarábajúcej si na živobytie v nevestinci. Práve s (fiktívnou) postavou Renáty rozohráva autorka veľmi pôvabnú hru: scénky, v ktorých Jožo začína v izbičke nevestinca za výdatnej pomoci akoby vizionárskym talentom obdarenej milej písať svoj román o mládencovi Reném, patria k najsilnejším častiam knihy. Hrá sa v nej nielen s menami (René – Renáta), s postavami Van Stiphouta alebo Dona Varleta, ale aj s geografickým prostredím, s časom. Dôkaz, že „poučená“ fantázia aj intuícia (viem, pôsobí to značne kontradiktoricky), môže mať heuristické dôsledky, nachádzame v románe, a to v súvislosti s dvoma významnými osobnosťami z kruhov starokatolíkov Van Stiphouta a Dona Varleta. Autorka totiž upriamila pozornosť na fakt, že Bajza si mená svojich románových postáv Van Stiphouta a Dona Varleta požičal od vtedy už nežijúcich biskupov starokatolíckej cirkvi, čo dosvedčuje, že naozaj o nich a ich reformných aktivitách vedel a chcel ich sprítomniť vo svojom románe (o objave týchto literárnohistorických súvislostí píše autorka v doslove knihy). Daný fakt zároveň potvrdzuje, že Bajza bol ráznym odporcom celibátu; napokon, ani vo svojom diele sa netajil túžbou po láske, žene, po komplexnosti života…

Možno stojí za zmienku, že to nie je prvý raz, čo si E. Maliti Fraňová zvolila pre svoje postavy spisovateľskú profesiu, či to už bola protagonistka Kustódov Ariana a napokon v istom zmysle aj samotní kustódi, alebo reálna postava francúzskej spisovateľky Louise de Vilmorin z románu o „príjemných pocitoch“ – a takisto postava nášho obrodeneckého spisovateľa Jozefa Ignáca Bajzu. Vytvorila si tak niekoľkonásobnú príležitosť pre niekedy vážnu, inokedy úsmevno-ironickú reflexiu literárnej tvorby ako činnosti, ktorú sama dôverne pozná a o ktorej zmysle sa vo vlastných textoch neraz zamýšľa. Úvahy o literárnej tvorbe a kritike predstavujú v jej diele nezanedbateľnú myšlienkovú líniu.

Kniha Tajomstvá mladého Bajzu sa číta ako dobrodružný román, nechýba v nej napätie, ktoré sa týka buď vonkajšieho diania (najmä rozvíjania utajovaného ľúbostného vzťahu protagonistu s Renátou), alebo vnútorného diania spočívajúceho v postupnom dospievaní a čírení protagonistovej osobnosti, v dozrievaní jeho sna o spisovateľstve. Ako čitateľku ma upútala okrem iného vtipná hra, v ktorej dochádza ku stretom i čiastočným symbolickým prelínaniam románu Evy Maliti Fraňovej s pôvodným Bajzovým románom o mládencovi René, jednak v rovine postáv, ale aj v rovine nosných ideí a napokon vo formálnej rovine – v štýle, jazyku. Autorka dodržiava výstižné titulky na začiatku kapitol, čo evokuje predstavu nielen Bajzovho románu (aj ten podobne uvádza kapitoly stručným naznačením kľúčovej udalosti), ale aj viacerých diel vtedajšej literatúry sentimentalizmu; tento fakt môžeme vnímať ako ľahký ironický odkaz na istý dobový úzus (mimochodom, podobne postupoval Andrej Belyj v Peterburgu). Platí to aj o štýle Fraňovej románu, v opakujúcej sa jemnej, niekde len slabo naznačenej irónii a humore vycítime zároveň presahovanie oných dobových príznakov smerom k modernosti. Nejde o náhodu, veď aj v Bajzových Epigramoch a Anekdotách, ako aj v samotnom Reném sú výrazne zastúpené rôzne vrstvy humoru, úsmevnosti až ironickej. Ak vychádzame spolu s autorkou z predpokladu, že Bajza dal svojmu hrdinovi autobiografické črty, potom aj jej Jožo sa v mnohom podobá autorovi románu o mládencovi René ako o mladíkovi s otvorenou a neraz aj horúcou hlavou, ako o bytosti túžiacej spoznať svet a porozumieť mu

Pri čítaní Tajomstiev… som vychutnávala jemné paralely, ba až prieniky oboch románov – Bajzovho i Fraňovej, vtipné premostenia medzi nimi, ktoré cítime vo viacerých zápletkách či priamych odkazoch Tajomstiev na román o Reném; chvíľami som mala pocit, že ten pôvodný akoby bol tak trochu prítomný aj v románe našej spisovateľky, a práve hravé prebleskovanie pôvodného textu (jeho významových vrstiev) mi umocnilo čitateľský zážitok z knihy, ktorá prináša – presne v intenciách Jozefa Ignáca Bajzu – poučenie i potešenie a zábavu.

 56 zobrazení