Štefan Šimko: Jeden nepovšimnutý debut (recenzia)

Adam Stráňavský
Červené piesky

Spišská Nová Ves, FAMA art, 2023

Románom Červené piesky vchádza na slovenskú literárnu scénu Adam Stráňavský, reprezentujúc generáciu autorov narodených v deväťdesiatych rokoch. Autor je klavirista, profesionálne sa zaoberá interpretáciou klasickej hudby, pôsobí aj ako pedagóg. Je preto pochopiteľné, že svet hudby figuruje aj v autorovom knižnom debute. Debutant si pritom svoju prácu sťažil už základnými parametrami deja: príbeh zasadil do Arménska päťdesiatych rokov minulého storočia, čo znamená, že vo svojom texte musel zohľadňovať aj reálie príslušného obdobia a jazyk.

Román pozostáva zo štrnástich nepomenovaných kapitol, v ktorých autor vypovedá o totalite zasahujúcej do slobody jednotlivca, analyzuje vzťah otca a syna, tematizuje homosexuálnu lásku Arama a Kirila. Zároveň nastoľuje problém vnútornej a vonkajšej emigrácie.

Otec Arama je významným komunistickým funkcionárom; otec Kirila Natanjeva sa, naopak, stal disidentom, keď napísal básnickú zbierku, ktorá svojou slobodomyseľnosťou vyvolala nevôľu zo strany komunistickej moci. Kirilova matka je prísne veriaca: „Komunisti mi zakazujú chodiť do kostola“ (s. 51). A otec potvrdzuje: „Nezmyselné príkazy, zákazy, ktoré musíš slepo dodržiavať. Komunisti ťa potrestajú ešte počas života. Boh potrestá až po smrti“ (s. 51). Kiril zas v tejto súvislosti po vypočutí Prokofievovej sonáty konštatuje: „Celý Prokofievov humor bol len výsmechom z neslobody a všetko ostatné sklamaním nad tou istou neslobodou“ (s. 61). Autor vo svojej próze presne opisuje praktiky totality v súvislosti s riadením štátu a kontrolou nad konaním a myslením občanov, napr.: „Nepriateľ ma považoval za priateľa. Chcel som byť v bezpečí, ale cenou bol rešpekt nejakého slizkého agenta vnútroštátnej bezpečnosti“ (s. 119). Spisovateľ premyslene graduje tému zneužívania moci a slobody – predstavitelia režimu z občanov nechtiac vychovávajú disidentov alebo emigrantov. Platí, že z textu sa dá vo vzťahu k totalitným myšlienkam odčítať vyspelý autorský postoj.

V próze je mimoriadne dôležitý vzťah Kirila a jeho otca. Otec je spravidla zobrazovaný v izbe za stolom, kde píše, sedí, uvažuje; je tým, kto synovi radí, je mu oporou: „Píšem niečo, čo sa ti raz možno bude hodiť, povedal a neodtrhol hlavu od zošita“ (s. 78). Otec tuší, čo sa odohráva v synovej duši, pomáha mu vysporiadať sa s morálnymi dilemami, s otázkami, ako sú láska k Aramovi, existencia Boha, hľadanie miesta v spoločnosti atď. Stráňavský dokáže s nadhľadom viesť čitateľa osobnostným vývojom dospievajúceho Kirila, v tejto súvislosti však vyvstáva otázka, prečo autor zobrazuje matky oboch protagonistov iba ako štylizované figúry, o ktorých máme len kusé informácie. Viac priestoru venuje Aramovej mame Anahit a jej zoznámeniu s manželom, o Kirilovej matke toho však vieme pomerne málo.

Dôležitú úlohu v texte zohráva aj láska, resp. homosexuálny vzťah Arama a Kirila: „Počas prebúdzania som si totižto uvedomil, že Arama milujem“ (s. 27). Kirilova matka v jednej pasáži utrúsi, proklamujúc oficiálny názor režimu: „Že je to Sodoma. Gomora! Homosexuáli. Čo to je? Neprirodzenosť, nechutnosť. Nemôžu mať deti, tak sú nimi posadnutí“ (s. 51). Zrelý postoj k láske dvoch mladých ľudí rovnakého pohlavia vyjadruje Kirilov otec, ktorý je tým, kto dokáže vďaka životným skúsenostiam a odstupu vysloviť: „Človek nikdy šťastný nebude. Môže byť uspokojený. A možno zase hovorím nepravdy. Možno sa dá byť šťastný. Ale prečo by šťastie malo byť trvalým stavom? Existujú predsa silné epizódy šťastia“ (s. 72). Avram a Kiril nakoniec nachádzajú slobodu v priestore súkromnej emigrácie. Je to miesto bez ľudí, miesto, kde ich nik nehľadá. Z nej majú nadhľad, odtiaľ vidia do diaľky. Nemajú pritom strach z výšky; môžu tu rozprávať nahlas, hrať na nástrojoch a nik ich neruší. Adam Stráňavský v týchto častiach prejavuje schopnosť písať o tabuizovaných témach, ktoré časť literatúry rieši stíšeným hlasom, často aj ignorovaním, prehnane gýčovitou pozitivitou či uplatňovaním ošúchaného, niekedy aj vulgárneho slovníka.

Autorovu profesijnú špecializáciu potvrdzujú časti týkajúce sa hudobných skladieb a ich interpretácie; k hudbe sa Stráňavský vyjadruje najmä prostredníctvom prehovorov postáv Orlova, Pierra Girardiho, Arama či Kirila. V týchto segmentoch vzbudzuje text dojem pisateľskej istoty, autor sa tu pohybuje v známom teréne. Inak je to v častiach, v ktorých autor uvádza neraz nadbytočné historické či geografické dáta.

Po prečítaní románu som nadobudol dojem, že debutant by sa mal do budúcna vyhýbať nadmernému hromadeniu náhod. Týka sa to napríklad charakteristiky postáv, z ktorých mnohé disponujú iba pozitívnymi, ďalšie zas iba negatívnymi vlastnosťami. V tejto súvislosti nebadať ani vývoj postáv. Plochosť charakteristík prezrádza určitú mieru spisovateľskej neskúsenosti; autor akoby si neuvedomoval, že pri vnútornej výstavbe charakterov je pre čitateľa dôležitá možnosť identifikovať a konfrontovať protikladné vlastnosti aktérov ovplyvňujúcich príbeh. Zo všetkých postáv sa najviac venoval Yasifovi, pri ktorom vieme, aký má hlas, ako vyzerá, aké má schopnosti, zlozvyky. Uplatnením zjednodušenej optiky sa autor obral o možnosť obohatiť text o viacrozmernosť a hlbšie odôvodnenie konania Arama a Kirila. Až keď sa autor „zbavil“ Arama, mohol čitateľovi ponúknuť realistickejší obraz Kirila. Rovnako je namieste úvaha, či je vyjadrovanie Kirila s množstvom cudzích slov primerané dospievajúcemu šestnásťročnému chlapcovi.

Autor pomenoval text Červené piesky: tento názov vzbudzuje dojem, že zámerom je dať príbehu poetický, resp. surrealistický ráz, ktorý odľahčí ťaživé témy prózy. Vo vstupoch, kde sa používa motív červeného piesku, ide o sny: „Bol som bosý. Pomedzi prsty na nohách mi preteká jemný červený piesok“ (s. 26); „V noci sa mi opäť snívalo o púšti“ (s. 45); „Chápadlá, ktoré im vyrastali z lopatiek…“ (s. 106). Vysvetlenie snov je prekvapujúco vyprázdnené: Červená púšť zo sna je Mars, „červený boh vojny“ (s. 222). Mars je Kirilovou domovskou planétou. Tento záver považujem za nedotiahnutý, slušný spisovateľský výkon si autor pokazil koncom, ktorý je akoby opísaný z románov pre nenáročného čitateľa.

Napriek tomu je pravda, že ako debut próza obstojí: Červené piesky sa prihovárajú náročnejšiemu čitateľovi, keďže autor s citom pre detail rozvádza témy, ktoré sú neošúchané či tabuizované. Možno pritom dúfať, že vo svojich ďalších textoch sa Stráňavský závažnejším nedostatkom vyhne.

 62 zobrazení