„… a tenkú jazvu nechá pre tvoje prsty
skĺznutie po ostrí noža…“ Ján Ondruš

1 zelené pahorky pod náporom túžby
môžeš sa dostať medzi rozdelenie a rozptýlenie
vidím ťa ako sa obrátiš chrbtom : pod žlté listy ginka
zalieva ma svetlo jasot rany pod tenulinkou kožou
jazvy som z toho opakovaného sna : zavesiť obrazy
tak aby sa vyhli priamemu slnku : zvlášť ten na ktorom
si ty sama oproti jeho autoportrétu : smrť nemá v sebe žiadny čas : milovali sme sa dva dni alebo sto dní : zárez rovnakého
bolesť : extáza : výkrik : si pre mňa živý mŕtvy : smrť nerastie
zostáva v tráve : telo sa nemýli : vôňa nevideného to prináša
sme v sebe : bez miery sa premáhať : zohnúť luk a vystreliť
bez mierenia : hunské stáda koní s krutými jazdcami : ťahať za vlasy : svet kopýt a stopy po nich zrádzajú : priehľadnosť
je neviditeľná môj dom sa neustále zmenšuje sedím v zimnej
izbe z ktorej som nikdy nemala odísť : zlatý had stuhnutý
pod bukovým drevom znova a znova ho zabíjam : iskry z
dohasínajúcej pahreby malý Vezuv popola jeho listov :
zároveň je telo začiatok a koniec : inštinkt nostalgie :
záľaha svetla dostatočná na zjavenie.

2 zelené pahorky nesplnenej túžby
mohlo by to byť veľmi podobné každá nasledujúca láska :
vina reči lebo nerozumieme mladým vlkom : v neskorom šere
obiehajú naše ohrady : nemýlim si ich stopu a vôňu s verným psom : les vstupuje do mojej záhrady mladé agáty vyrastajú
priamo na zhrdzavenej sieti ohrady : javor poľný a javor dlaňolistý dva drobunké duby a dve borovice ktoré ohrozovali môj dom : muž s pílkou stál už skoro na vrchole
istený hrubým povrazom : toto bol obraz z okna : padali konáre s hustými ihlicami : zo zimnej trávy vzlietli drozdy
zastalo mi srdce : strom bol mnou : v rohu záhrady sa mihol tvoj neskorý tieň : pritisla som si ústa na kmeň stromu : oko v ďalekohľade : mikroskope : veci rovnako vzdialené od svojho stredu: rez kužeľom : tlak kvapaliny a jeho meranie
na mojom ramene : tichý zdvih ortuťového stĺpca čokoľvek poviem nedostane sa to k nemu

3 zelené pahorky prítomnej túžby
on už nemá moju reč : krajina okolo je taká istá : rieka tečie
vrch stojí na svojom mieste je ho vidno zo zastávky autobusu
ako pred šesťdesiatimi rokmi : vždy som prvá zbadala bielu strechu modrého autobusu : držala som prst na tepe vtáčieho
hrdielka : v dlaniach hlavu môjho zomierajúceho psa počkal ma so smrťou kým som sa nevrátila domov : hodvábna hlava pomaly klesala : mám stále tie isté ruky telo nezrádza :

4 zelené pahorky neoblomnej nevyhnutnosti (túžby)
akoby som na nich spomínala až potom keď som všetko zabudla : na dlhé predlaktia (chĺpky zlatisté potom čierne)
oči modré jasné skoro detské potom čierne s temným ligotom jedny zelené hadie prižmúrené a pripravené zraňovať (seba) a každého : pohlavia nežné aj kruté vytrvalé aj rýchle v prudkej krátkej rozkoši… prsty, uši, vôňa : zrýchlený dych nekonečné rozhovory o písaní a zmysle všetkého : nedotýkanie a odchody
moje aj ich : to všetko je teraz rozostreté v hmle pamäti
z ktorej vyrastajú mávajúce ruky odchádzajúce vlaky autá…
trolejbusy… všetko moje umenie písať sa stráca v tom strácaní
gramatika jazyka cez ktorú to tu milujem ma zachráni?

5 zelené pahorky túžby : zriekania sa času
nespavosť v tejto olovenej dobe : zovreté všetko
v železnej obručí pascí : sna : sveta : ticha : milovania
akoby zostať v tom bez vodováhy vo vodorovnej polohe
z chýbajúcich vertikál zaznamenávať stopy : rebríky : schody
myšlienky na to ako prinútiť dušu zostať a potom vo vysnenom odpútaní prenechávať všetko na telo : práve narodené : krehké : slepé v nore : brlohu jaskyni v betónovom
bývaní teraz a tu : bez záhrady : rozkoše a bez bolesti : pre-bývať : a všetko čo nás presahuje pokladať za nesúmerateľnú zbytočnosť? : my tu : a duch tam : nad vodami : lesmi : záhradou a jej bránkami : zadnými dvormi : spiacimi izbami s vánkom pretiahnutými záclonami : stojíš za nimi a pozoruješ ma ako miesto krvavenia tvojich úst trhám kvety trávu rôznorodú burinu : nevidím ale cítim prekĺzavať chrbticou tvoj skúmavý smaragdový pohľad ukážkového voyera : kto je táto žena? čo tu robí? prečo je ešte sále tu : vášeň pretrváva : jar leto jeseň zimu : prechádzam sa pozdĺž tvojho domu : dýcham tvoj vzduch : ty sedíš s tvojou matkou vnútri : ách… vedomý Oidipus : okolo polnoci písmo básne žiari : zjavenie v okne akoby ty akoby duch zázraku takisto krásy rozleptával farby geometrického obrazu : v spánku aj v bdení : všetko sa začína chvením :

6 zelené pahorky túžby miznúce až v renesancii
postupovať pri písaní vertikálou predpísanou a večnou
nemám iné slová len tie ktoré dávam : záblesk svetla dávno zaniknutých hviezd : prichádza k nám práve včas : nikdy neuvidím Južný kríž ani Arktídu s polárnym svetlom :
pri ohni z konárov stratenej borovice verím : všetko pôjde ďalej : bolesť čistého zjavenia sveta ktorý ja neuvidím :
modré svetlo(mňa) stúpajúcu okrajom ohňa : kone v hrdom
stáde kdesi ďaleko : kde je krása : bolesť je preč : drozd uletel
malý strom hrušky kvitne bez toho aby o mne vedel…

°°°°°°
Domestikácia myslenia
Tak ako vlci pomaly premenení na psov sa aj naše slová menia
hoci stále zavýjame rovnako na mesiac : kravy a kone potrebujú svoje stajne takisto ako moje slová potrebujú akúsi gramatickú stajňu ktorá má skvelú akustiku prúdenie vzduchu a dýchanie v nej bude možno možné : som slobodná zajatkyňa slova : gramatiky a syntaxe : nenarúšam ich : nepokladám za odvahu ignoranciu podstaty jazyka v ktorom vládne na rozdiel
od iných vecí sveta poriadok : holá veta : milujem : ešte k tomu bez podmetu čo je v mojom otcovskom jazyku možné
je kompletná v jednoslovnosti : ako duša ktorá neznáša nánosy
Chce byť čistá a mladá ?
Neohraničujem si pre seba žiadny jazyk (ale predsa) zvuk zmyslu je predurčenosťou : som svojím jazykom nech hovorím ktorýmkoľvek z nich…
Je vôľa písať podriadená ešte niečomu inému? (Niekomu)
Kto vládne nad mojím písaním : chýbanie lásky obava z rozplynutia a miznutia krásy básne mňa?

20. január 2024

A cez deň je ticho ako na dne oceánu

Do teba sneží : a do mňa sa sype sneh :
Vlci zostávajú v zamrznutom lese (potom
sa sťahujú zdanlivo bez príčiny menia toky riek)
kto obstojí : kto prežije

istá je len priesvitnosť

°°°°°°
zem sa chveje pod nohami
ako živá bytosť moje srdce nemá teraz radosť

(vtedy prichádza čas oddanosti tomu
v čo stále verím)
moje sny majú vlastné životy láska gravitáciu

pozornosť a nevyhnutnosť dobra
Ten koho milujem je neprítomný
24. apríl 2024

°°°°°°
Nemám na výber
Musím synchronizovať myšlienky s rukou ktorou píšem.
Mystické spojenia lások ešte sa chcieť
dotýkať jeho pokožky byť tou čo vie
kto vie vysvetliť radosť z pohybu gepard antilopa
zahryznutie do nádhernej šije prečo je to krásne?
kto vie vysvetliť radosť z prenikania granit jadeit?
Vystúpiť vyššie do predstvorenia. Musím vkročiť do záhrady v mesačnom svetle. Ectopia srdca. Artéria stromu ktorý objímem.
Som modré rastlinozviera v modrej hmle. Bytie je nadprirodzené. Zachrániť pocit zovretia ešte v hrdle.

Enhypnion
hrdlostena : vstane a odíde od prameňa
sníva podľa psích stôp v čistom snehu (vetrí)
krídlotieň (vtáčia odložená úzkosť) :
„bojím sa toho, že nenájdem nikoho keď spadne
posledný jesenný list“(básnicky skonštruované Aimée H.)
zvestovanie : úzkovod do kruhu : pre neho dreň svetla
chcela by to urobiť
chrbtica srny sa mihne pod posledným jesenným listom
dotýkať sa len jemne (citová výchova) nedotýkať sa
find your voice&body

(15. október 2023 á dcéra dcéry Aimée)

°°°°°°
Udeliť milosť ako byť so sebou
V pokojnom spánku tisícročia
Milovať bez zachvenia?
Dostať sa po okraj svojho času.

Mila Haugová (*1942, Budapešť), poetka, prekladateľka, esejistka. Vydala viac ako dvadsať básnických zbierok, z posledných spomeňme aspoň Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka (2017), Z rastlinstva (2021) či Dokonalé zviera(nie) (2023). V minulom roku zároveň vydala esejistickú knihu Stigma : Písať, ktorá sa venuje procesu genézy básnického textu ako aktu sebahľadania a utvárania architektúry vnútorného sveta.

 48 zobrazení