Nehundral som. Už dávno som to vzdal. Len som uvažoval o daždi a pýtal sa sám seba, ako by asi vyzeral úplne suchý deň. Dospel som k záveru, že takéto niečo je nemožné a čas na zázraky už pominul – prinajmenšom kým neuplynie Medardových štyridsať dní. Vtom som sa bez akéhokoľvek varovania zachvel a prebehol mnou ten chladný, desivý pocit strachu, ktorý sa vo mne šíril od hlavy až po päty.

Niekto sa blížil. Spoznal som to okamžite a takmer rovnako rýchlo som vedel aj to, o koho muselo ísť. Určite to bol Warwick – bol jedinou živou dušou, ktorá vo mne dokázala prebudiť niečo takéto. Zdráhavo som odvrátil zrak od pozorovania dažďa a upriamil ho na opačný koniec klubovej fajčiarne. Warwick práve vstúpil do dverí a začal sa približovať.

Skôr ako ku mne stačil dôjsť, stlačil som zvonček na stene vedľa môjho kresla. Vedel som, že k Warwickovej prítomnosti neodvratne patrí menšie nakopnutie.

Rozvalil sa na kreslo, ktoré si pritiahol k tomu môjmu, zapálil si jednu zo svojich príšerných filipínskych cigariet, do tváre mi vyfúkol oblak dymu a v predklone, s rukami na kolenách a lakťami natiahnutými v pravom uhle, vyštekol:

„Nuž!“

Chvíľu som nepovedal ani slovo. Poznal som to dvojzmyselné jednoslabičné slovo. Napoly otázka, napoly tvrdenie, a tón, ktorým ho vyslovil. Schyľovalo sa k príbehu – a iste nie príjemnému.

Kým som ešte stále mlčal, prišiel čašník.

„Dve whisky so sódou,“ objednal som.

„Dvojité,“ doplnil Warwick.

Prikývol som, zadíval som sa mu priamo do očí a odplatil som mu rovnakou mincou.

„Nuž?“ spýtal som sa a čakal na jeho ďalší krok.

„Historka,“ povedal stručne a výstižne. „Taká dobrá ako všetky, ktoré som ustavične počúval.“

Pousmial sa. Ja som sa mu aj naďalej pozeral priamo do očí.

„Príšerná,“ pomaly som skonštatoval, „súdiac podľa tvojho tónu.“

Prikývol a v tej chvíli sa vrátil čašník.

Warwick si zobral svoj pohár a ja zas svoj. „Na jeho nádherné ruky,“ predniesol prípitok. „Zarobili mi päťdesiat guineí, a tak mi na pár dní zachránili krk. Chceš tú historku, alebo…“

Urobil som gesto, také nezáväzné, že znamenalo súhlas; aspoň tak si to Warwick vyložil.

„Počuj,“ začal, obzrel sa, aby sa presvedčil, že sme sami a pritiahol si kreslo ešte bližšie k tomu môjmu. „Je to príbeh o pomste a vášni…“

„S veľkým, fialovým ,V‘,“ prerušil som ho.

Warwick mi ale nevenoval pozornosť: „… asi taký sladko krutý a ukrutne diabolský, ako len poznám.“

Uhasil napoly vyfajčenú cigaretu, poriadne si odpil zo svojej whisky so sódou a začal.

„Videl si ten dnešný článok v novinách o tom sochárovi, ktorý prišiel o pravú ruku?“

Prikývol som.

„No, je to podobný príbeh, len…“

Prudko som vystrel ruku, aby som ho prerušil. Ak už ten príbeh musím počuť, chcem ho počuť poriadne, s celými menami a podrobnosťami, nie zbavený akýchkoľvek „zácloniek“ či napätia.

Warwick pochopil narážku.

„Idem príliš rýchlo,“ zahundral, „ale aj teraz ma to dostáva a… no, je to tak. Asi pred dvoma rokmi som mal vo zvyku navštevovať dámske holičstvo – vtedy po nich bola priam mánia, teraz zostalo len jedno či dve. Jedna z tamojších asistentiek prevyšovala o hlavu, obrazne povedané, ostatné dievčatá svojím výzorom a povahou. Nikdy nemala voľnú chvíľu. Bol som jedným z jej stálych zákazníkov a vždy sa okolo nej motal jeden chlapík, zákazník, viac než dvakrát starší ako ona. Znenávidel som ho.“

„On sa v tom príbehu objaví?“ spýtal som sa.

„On je ten príbeh,“ rázne odvetil Warwick. „On a Paulína a jeho husle.“

„Hudobník,“ neubránil som sa opovržlivej poznámke, pretože či už oprávnene, alebo nie, inštrumentalisti sú mojím bêtes noires.

Warwick podráždene zavrčal na moje prerušenie a pokračoval.

„Nuž, bol do Paulíny hotový blázon a ona sa mu, na môj odpor, podlizovala, alebo to tak aspoň vyzeralo. Neustále jej prinášal darčeky, dával jej lístky na svoje koncerty, brával ju po večeroch von a celkovo robil všetko pre to, aby ju uspokojil.“

Z jeho tónu, voľby a dôrazu posledného výrazu akoby vyplýval hlbší význam než zo samotných slov.

„Chceš povedať…?“ spýtal som sa a vzápätí som sa odmlčal, pretože neznášam, keď sa o žene, dokonca aj o neznámej, hovorí naľahko.

Warwick takéto zábrany nemá.

„Presne tak,“ odpovedal. „Odišla, aby mu robila ,spoločnosť‘, aj keď zotrvala aj v práci. Ale, samozrejme, že sa toto celé nestalo zo dňa na deň. Vyvinulo sa takpovediac z toho, čo sa zdalo byť celkom prirodzené, hoci za nešťastných okolností.“

Warwick sa odmlčal, aby si znova odpil.

„A to ťa tá situácia rozčuľovala?“ spýtal som sa. „Cítil si sa ukrivdený, urazený?“

Prikývol. „Svojím spôsobom áno. Nie som svätec a navyše som starý mládenec a Paulína bola…“

„Bola?“ pohotovo som sa opýtal.

Chvíľu neodpovedal. A potom, aj keď je ľahostajným veriacim, sa prežehnal.

„Je mŕtva,“ povedal na rovinu. „Pred desiatimi dňami zomrela pri pôrode. Bol som na pohrebe, dvojnásobnom, jej aj dieťaťa. Chvalabohu, že zomrelo – a zomreli obaja,“ dodal s náhlym zápalom a potom sa zosunul do kresla a opätovne upadol do ticha, ktoré bolo rovnako nevysvetliteľné ako jeho náhla zmena zo zvrátenej novinárskej rozkoše.

Čakal som. Zaujala ma táto nová nálada a tušil som, že táto tragédia je oveľa skutočnejšia a osobnejšia, než ako ju chcel Warwick vykresliť. Bolo evidentné, že potrebuje uvoľniť napätie.

„Prepáč za ten výstup,“ povedal, keď sa vzápätí vzpriamil na kresle a usmial sa. „Viac sa to už nestane, ale miloval som ju napriek tomu, že sa do jej rodiny pred piatimi generáciami primiešala farebná odroda. To bolo to, samozrejme, čo… ale idem na to príliš rýchlo.“

Ponúkol som mu cigaretu.

„Príbeh sa ľahšie sleduje,“ navrhol som, „ak sa začína na začiatku a nie v polovici. Zatiaľ si mi vlastne povedal len to, že je tu hudobník a Paulína a jeho husle. A spomenul si ešte jednu vec, či skôr dve: ,Jeho krásne ruky.‘ Ako do toho zapadajú?“

Warwick sa bezbožne zasmial.

„To nie,“ povedal nakoniec, „nezapadajú. To je práve to gro príbehu, pointa…“ Znova sa začal smiať a vzápätí sa zarazil.

„Dnes nie som vo svojej koži,“ zamrmlal, „ale je to tak. Tento pán A., budeme ho tak nazývať, bol slávnym huslistom a okrem toho, že si uvedomoval hodnotu svojich rúk, bol na ne až nadmieru pyšný. Boli jeho vášňou. Ja som ich však nemohol vystáť. Neboli to mužské ruky a neboli to ani ženské ruky. Boli… boli…“

„Étericke,“ navrhol som.

Warwickova ruka mi zrazu pevne zovrela rameno a jeho tvár sa priblížila k tej mojej.

„Samotný význam slova,“ povedal. „Éterické. A jednou z Paulíniných úloh bolo starať sa o ne, venovať sa im, uctievať ich, veď to od nej vyžadoval – uctievanie jeho rúk.“

Prikývol som.

„Bola to úžasná manikérka, s chladným, utišujúcim dotykom, ktorý akoby zostával na vašich prstoch ešte dlho po tom, čo sa procedúra skončila, a nútil vás, aby ste sa k nej vrátili, až kým ste si neuvedomili napoly fyzickú a napoly duchovnú túžbu. Všetci zákazníci sme zažili tento pocit. A zvláštne na tom bolo, že nešlo o sexuálny ani zmyselný pocit, ale len o pohladenie.“

Warwick sa na chvíľu odmlčal a pozrel na mňa, na jeho pomery, zvláštne príťažlivým pohľadom, akoby chcel povedať: „Chápeš to, však?“

Prikývol som. „Dotyk východu,“ povedal som jemne. „Predpokladám, že vaša Paulína mala jávsku krv?“

Warwick sa vďačne usmial. „Máš pravdu,“ pokračoval. „Naozaj kvôli tomu – poškvrneniu – nastali problémy. Jávania sú pomstychtiví, nikdy nezabudnú na ujmu, ktorú spôsobili sebe alebo tým, ktorých milujú. No hoci sú plní horlivosti – a Paulína bola plná vášne –, dokážu tlieť tak pomaly ako oheň v krbe.“

Warwick sa opäť odmlčal a ja som si pomaly myslel, že sa k tomuto príbehu nikdy nedostaneme. Pozrel som sa na hodinky. Bolo pol siedmej večer. O štvrť hodiny by som sa už mal ísť obliecť, chystal som sa totiž na večeru. Naklonil som sa k nemu.

„Doteraz,“ povedal som, „si mi toho povedal naozaj málo. Sotva toľko, aby ma to aspoň trochu zaujalo. Pravdaže, ak to radšej nechceš… tvoje želanie budem rešpektovať… ale na druhej strane…“

To stačilo. Týmto som mu zaťal priamo do živého.

„Počkaj,“ takmer na mňa vyštekol. „Počkaj. Je to krátky príbeh, ale… Nuž, jedného dňa, presne pred rokom, prišiel pán A. do prevádzky so zviazaným malíčkom na ľavej ruke. Samozrejme, Paulína pri tom nemohla chýbať. Ja som práve skončil a zostal som na šálku čaju. Pravdaže, nemohol som nepočuť ich rozhovor, ktorý sa týkal najmä toho prsta. Jeho necht zmenil farbu a kožička naokolo bola celá napuchnutá a boľavá. Pán A. sotva znášal Paulínin dotyk, ale túžil po pohladení jej masáže.“

„Navrhla mu lekára, ale on o tom nechcel ani počuť. O jeho ruky sa musí starať len a jedine ona. Všeobecne by sa to dalo pochopiť, ale nie v prípade, keď bola lekárska rada veľmi a očividne potrebná. Bol neoblomný a zaľúbený až po uši.“

„O týždeň neskôr bol späť. Prst bol na tom horšie, oveľa horšie, a navyše to zasiahlo aj tretí prst!“

„A on bol stále neoblomný?“ neubránil som sa otázke, pretože som si rýchlo začal dávať dve a dve dohromady a začalo to dávať zmysel.

„Áno, a tak to pokračovalo, až kým boli všetky prsty oboch rúk v rôznom štádiu postihnutia. Bolo to strašné, hovorím, priam krvavé. Deň čo deň prichádzal so svojimi špinavými, obviazanými rukami; rozviazal si obväzy, odkryl svoje hnijúce prsty a rozprával o nich, až kým nám zákazníkom a ostatným dievčatám neprišlo úplne zle.“

„Mal si na to nejaký prostriedok,“ prerušil som ho. „Aj keď dievčatá možno nie.“

Warwick sa na mňa súcitne pozrel. „To je práve to, čo sme nemali.“ Vyjadril sa nanajvýš vecne. „Niečo nás brzdilo, ťahalo nás to. Cítili sme niečo; čo presne, to sme nevedeli, ale chceli sme byť pri tom.“

„A Paulína?“

„Tá bola ako vždy milá, rozvážna, láskavá, zábavná, empatická, pracovitá. Bez mihnutia oka, aspoň navonok, sa zaoberala hrozivým pohľadom od pána A., ku ktorému bola maximálne láskavá, tak ako aj k ostatným zákazníkom. Takto to pokračovalo, až kým jedného dňa, tesne po odchode pána A., jedno z dievčat prechádzalo miestnosťou a pošmyklo sa na niečom na podlahe. Zakotúľalo sa jej to pod nohy. Napadlo jej, že to môže byť ceruzka, a zohla sa po ňu. Nato sa miestnosťou rozľahol príšerný výkrik a dievča omdlelo. Pribehli sme k nej; pri jej boku, tam, kde jej to vypadlo z rúk, ležal hnijúci prostredný prst mužskej ruky.“

„Odrezaný?“ konečne to vo mne vzbĺklo.

Warwick pokrútil hlavou. Chvíľu nedokázal nič povedať.

„Nie,“ dokázal nakoniec vysloviť. „Nie. Jednoducho mu odhnil – a ten zápach, keď sa ho človek dotkol, stačilo to, aby… aby…“ Priložil si ruku k nosu a celý sa zachvel.

Nečakanou náhodou prestalo pršať a cez okno fajčiarne prenikalo večerné svetlo. To nás priviedlo naspäť do reality.

Warwickom otriaslo.

„Chceš aj zvyšok?“ spýtal sa.

„Mám na to tak akurát času,“ povedal som pri pohľade na hodinky.

Warwick vyprázdnil svoj pohár.

„Pozbierali sme dievčinu zo zeme a odviedli ju von, pričom v miestnosti zostala na moment len Paulína. Ja som sa vrátil ako prvý. Len čo som vošiel, rýchlo si dala ruky za chrbát, avšak nebola dostatočne rýchla, pretože som jasne videl, že drží hnijúci prst.“

„Podišiel som k nej a aj napriek vlastnému zdeseniu som jej položil ruku na plece.“

„Paulina,“ zvolal som. „Povedz mi, že ho naozaj… aj napriek… napriek… miluješ ho?“

„Hneď na to sa začala hystericky smiať. Vzápätí vystrela dlaň, na ktorej ležal špinavý, hnijúci prst.“

„Mohol by si milovať niečo takéto?“ spýtala sa.

„Nedokázal som jej odpovedať, ale môj výraz tváre hovoril za všetko.“

„Tak prečo ma urážate?“ prehovorila veľmi trpko. „To si myslím o ňom… a o všetkých mužoch… hodia sa len na smetisko,“ a počas svojho rozprávania bezstarostne hodila tú hrôzu do koša. Dopadol sotva s nejakým úderom, ale jeho pád do vzduchu vypustil obláčik páchnucich výparov. Paulína si to zrejme nevšimla. „Priala by som si len…“ začala, ale keď sa ostatní vrátili, zmĺkla.

„Bol to začiatok konca. Paulína dala výpoveď – majiteľka ju neodhovorila – a pán A. sa následne prestal objavovať. Keď sa ukázal naposledy, ukázal nám obe ruky ochudobnené o prsty a palce… a neustále básnil o Paulíne.“

„A ty – zostal si s ňou, vzal si si ju – to mŕtve dieťa bolo tvoje?“ opýtal som sa na to veľmi opatrne.

Warwick rozprestrel ruky.

„Človek by si to mohol myslieť,“ povedal s drobnou pochmúrnosťou. „Malo by to tak byť aj podľa najlepších románov, ale mýliš sa. Nie. Aj mne sa stratila z dohľadu, až tesne pred smrťou po mňa poslala a všetko mi povedala.“

„Dôverne?“

Pokrútil hlavou.

„Nie nevyhnutne, ale musím sa zbaviť toho, čo mám na srdci a chcem, aby si to vedel. Nedokážeš to uhádnuť?“

Ani som sa nesnažil a on pokračoval.

„Pán A. bol jej otec. Osemnásť rokov dozadu zviedol a opustil jej matku. Netreba hovoriť viac. Bola to Paulínina pomsta. Celé roky ju živila – pamätáte sa na jej jávsku náturu.“

„Chceš povedať…?“ zalapal som po dychu.

„Presne tak. Použila domorodý jed… čo bolo tajomstvom jej predkov z onej strany – ktorí sú teraz mŕtvi spolu s ňou. Všetko mala naplánované. A aby si ho spolu s ostatnými – vrátane mňa – ľahšie prilákala, nadopovala nám čaj a kávu hnusným, príšerným odvarom uvareným z – nie, to ti ani nemôžem povedať.“

Zase začalo pršať. Miestnosťou opäť zavládla pochmúrnosť.

Hlavou mi preskočili myšlienky na pohreb.

„A dieťa?“ spýtal som sa.

„Tiež bolo pána A.,“ odpovedal Warwick s návratom k svojej zvrátenej novinárskej náture pre dramatickú pointu. „Paulina nestačila včas vykročiť, ako sa hovorí, aby nad ním mala navrch. Tesne predtým, ako sa ho pokúsila otráviť jedom cez nechty, ju raz v noci opil a… no, zvyšok si môžete domyslieť. To rozhodlo o tom, že s ním bude žiť. Vcelku poetické… bože! O podobnom prípade som jakživ nepočul. On s hnijúcimi prstami, odumierajúcimi po centimetroch – nie je na to liek – jed sa mu už dostal do krvi. Paulína, vrahyňa, ako sa patrí, pomaly zomiera v detskej postieľke – a jej dieťa, ktoré sa narodilo mŕtve – bez prstov na rukách a na nohách – sotva s nejakými ručičkami a nožičkami – len červené, nafúknuté hrudky mäsa, takmer neprepojené.“

Vytiahol puzdro na cigarety, jednu si zapálil a puzdro odložil.

„Dám si ešte jednu whisky so sódou – dvojitú,“ povedal, „a potom si vyjdem na psí tridsiatok…“

Oscar Cook, His Beautiful Hands. In: At Dead of Night (1931)

Preklad: Alica Sinaiová, Jeho nádherné ruky (2024)

Oscar Cook, celým menom Richard Martin Oscar Cook, (17. marec 1888 – 23. február 1952) sa narodil v Londýne, bol britským autorom románov, literatúry faktu a poviedok s nadprirodzenou tematikou. V rokoch 1911 až 1919 pôsobil vo vládnych službách na britskom severnom Borneu, ktoré spísal do autobiografickej knihy s názvom Borneo: Zlodej sŕdc (1924). V tom istom pracoval aj na svojich nadprirodzených poviedkach, ktoré následne publikoval v literárnych časopisoch. Za zmienku stoja: Zlaté ľalie (1922), Na diaľnici (1925), Veľký biely strach (1925), Bumerang (1931) či Jeho nádherné ruky (1931). Jeho posledným známym publikovaným dielom bola poviedka s názvom Karmínová čelenka (1936).

Alica Sinaiová (* 1999, Prešov) vyštudovala odbor filológia v kombinácií anglický jazyk a kultúra a slovenský jazyk a kultúra so zameraním na prekladateľstvo a tlmočníctvo na FF Prešovskej univerzity v Prešove. Venuje sa prekladom najmä umeleckej literatúry rôznych žánrov a v súčasnosti pôsobí aj ako lektorka anglického jazyka.

 40 zobrazení