ORANŽOVÉ ŽENY SÁDHUOV
Báseň, už prepísaná si?
Zapadli úlomky trávy ľubovoľne do drážok medzi
chvíľami?
Oranžové ženy ešte viac chýbajú tým oranžovým mužom,
čo zišli z hôr?
Kvety kvitnú. Boží hostia majú prestreté.
Živý národ sa kŕmi kvetmi.
A slnečným vzduchom.
A ničím.
Učenci o nich aspoň počuli?
Čo si preslabikovali písmenko po písmenku v zaprášených šalabachtroch?
Učenci si vavrínovým lístím zdobia hlavy,
ale z notesov im trčí slama.
Oranžové ženy jedia kvety.
Kúpu sa v rieke broskyňových kvetov
a zo žartu sa ohadzujú broskyňovým blatom.
V hrsti takého blata je viac poznania ako v hlave mudrlanta.
Stačí na okamih zdetinštieť.
Stále krok za životom,
za prútenou stenou.
V medzerách v prútenej stene
počuť vody šramotenie. Cinkanie.
Špľachotanie broskyňovej vody v rannom vzduchu
ešte v čase ranných hviezd
a ťažkých broskyňových plodov v rannej záhrade.
Člny ráňané v zátočinách.
Voda premení všetko na bohatstvo
s ľahkosťou,
s akou v stromoch na opačnom brehu hniezdi vtáctvo.
Dieťatko prisalo sa k prsiam.
Uško boľavé súcit
z rannej tmy volajúci
tvoje meno.
Príď k rieke broskyňových kvetov.
Príď kvetom naproti naboso a zbadáš
tú oranžovú ženu v modrom úsvite.
Všetci si oči umyte v tej vode. Všetci.
Oranžoví muži už viac nebudú
jemne voliť slová,
pretože ich vždy prehluší
reč otrokov z kameňolomov na mramor,
ktorej rozumiete lepšie.
Čoraz lepšie. Proste.
O milosť broskyňovú vodu proste.
Otroci v kameňolomoch na lomoz ste.
Báseň, už prepísaná si?
Sarasvati, už si prešla mnou?
Venuša. Pretancovala si už oblohou?
Kto komu viac chýba ako ženy tým oranžovým mužom,
čo zišli z hôr?
TIHANY
Levanduľový vietor
vo dvore s hruškou podopretou.
Blesk skoro trafil stoh
a dážď bubnuje na bubnoch.
Keď prší, lode sú príbytky duší.
Autá sa plavia z kopca ako sudy.
Zvieratá stoja v daždi,
ja, ty, on, nikto, každý.
Boh zostal s nami sám
a matka príroda si perie kostým.
Boh má o nás strach sám
proti nám všetkým bezstarostným.
VRABCE
Pod vŕbou sedím s priateľmi.
Poddávame sa smiechu, čo nás lieči.
Po vode kráča anjelik.
Vravíme pravekým spôsobom reči.
Vravíme už iba to, čo treba.
Kto koho prvý slovkom sklame?
Pod vŕbou z tenkého krajca chleba
vtáčikom malé kúsky lámem.
SVÄTÁ ZELEŇ
Nad celým krajom vonia
posvätná zeleň smaragdová.
Sedávaš v záhrade starých hrušiek,
somárik k tebe po trávniku kluše.
REČ STRATENÁ V TRÁVE
Počuj,
počul som, ako rastie tráva.
Tá tráva tráve povedala:
„Neprestávaj:“
Keď som sa pohol z miesta,
tá tráva tráve povedala:
„Prestaň!“
Prestaň so všetkým teraz práve
a vypočuj si reč stratenú v tráve.
Ján Litvák (* 1965), básnik, prozaik, prekladateľ. Vydal básnické zbierky Kráľ kalichov (1998), Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005), Vtáctvo nebeské (2009), Básne prané v studenej vode (2010) a knihy próz a viacžánrových textov Samoreč (1992), Gandžasan (1999), Pijem vodu z Dunaja (2006), Bratislavské upanišády (2007), Oranžová tráva (2012) a List v perzštine (2013).
57 zobrazení
